5.Tisicročný život

Diablova diera XX.

9. dubna 2009 v 19:01 | Swoonie
Dereck sa nadýchol a po krátkej chvíli uvoľnene vydýchol. Stále sme sedeli na studenej zemi, držali sa za ruky a čakali na správnu chvíľu. Teda ja som čakala na správnu chvíľu. Chvíľu, keď konečne začne rozprávať a nezastaví sa, keď mi vysvetlí ten neznámy pojem, hoc sa od toho dalo očakávať, že ho nepochopím.
"Čítala si určite o padlých anjeloch, že?" Začal otázkou.
"Veľmi veľa, ale nevenovala som im toľkú pozornosť, vždy sa ma zmocnilo niečo realistickejšie, než boli... Anjeli..," odvetila som s nádychom. Bolo primitívne vysloviť to slovo, bez náznaku strachu, alebo prekvapenia. Bez toho, aby sa z toho človek nevydesil, že s jedným práve sedím na lúke a držím ho za ruku.
"Takže si na niečo také neverila a na mimozemšťanov áno?" pousmial sa.
"Prepáč, tí mimozemšťania boli pravdepobonejší než... ty," nemala som v úmysle vysloviť znovu to slovo.
"Čítala si o nás - možno aj o mne, takmer v každej knihe. Videla si to i v telke, bolo o tom natočených veľa dokumentárnych filmov a to ani nehovorím o samotnom Pápežovi a biblii, ktorí nás veľa krát spomínali. Bolo to tak ťažké uveriť tomu? Uveriť i tomu, že máš anjela strážneho, ktorý je z mäsa a kostí?" Zrazu sa rozhovoril až príliš a väčšina viet sa končila otázknikmi. Bola som vyvedená z miery natoľko, že som nechcela a ani nevedela odpovedať na jeho otázky.
"Verila som tomu, pokiaľ... Proste….," nemohla som to dopovedať. "Teraz tomu verím, nestačí? Sedíš tu so mnou, držím ťa za ruku, čo môže byť realistickejšie?"
 
 

Reklama