3.Veľky otáznik

Diablova diera XIV.

7. února 2009 v 14:49 | Swoonie
"Inak ako to vyzerá...," nahlas prehltol a neprestal sa dívať na nebo. "Myslím, že už by sme mali ísť," otočil sa na mňa, až som sa zdesila jeho tmavých očí, ktoré siahali do čiernej. Buď to bolo tým svetlom alebo sa jeho farba oči menila, ako sa jej zažiadalo.
"Ale ja tu chcem ešte ostať, nemám čo celú hodinu robiť," mrkla som na neho trochu rozčúlene. Znovu zazrel na nebo a potom rýchlo na mňa. Nechápala som o čo mu ide.
"Prosím Michele, vráťme sa do školy." Očami to akoby žiadal a tie znovu nabrali bledastú farbu.
"Nie. Ak chceš tak si choď, ja chcem len odpoveď a ostať tu! Je tu pekne...," stála som si za svojim.
Vzdychol a znovu na mňa pozrel žiadúcim pohľadom. "Nenechám ťa tu predsa samú, fúka silný vietor a môže sa ti niečo stať," presadil si pomedzi zuby, akoby chcel čo najskôr vypadnúť. Mala som pocit, že sa bojí lesa.
"Ty... sa bojíš byť v lese?," nadvihla som prekvapene obočie, keď som si všimla ako sa mu začina triasť ruka a jeho pohľad stále smeruje k nebu.
"Blázniš? Prestaň vymýšľať a poď!" Chytil ma svojou silou za ruku a potiahol ma tak silno, až sa mi z toho podlomili kolená, stratila som rovnováhu a spadla som rovno na nich. Vysieť mi ostala len ruka, ktorú mi pevne držal a nechcel pustiť, hoc videl, že som na zemi. No akoby to nevnímal a oči sa mu sfarbovali do čiernastej farby. Ruka sa mu začala triasť a jeho výraz tváre bol znepokujúci. Mala som z neho strach a kašľala som na to, či som celá špinavá a mokrá. Jeho tvár bola podobná jako v sne, keď nás pohltili plamene.

Diablova diera XIII.

31. ledna 2009 v 21:17 | Swoonie
"Sama vstúpiť do lesa? Nieje to nebezpečné?" ozvalo sa za mnou, až som sebou mykla strachom. Bol to chlapčenský hrubý - povedomý - hlas.
"Čo chceš?" prevrátila som oči, keď som sa otočila a zbadala HO tam. Dereck sa opieral o strom a na perách sa mu niesol viťazoslávny úsmev.
"Chcel som sa s tebou len osamote porozprávať. Hoci tu osamote niesme, ale aspoň trochu viac od ostatných...," pozrel sa smerom k škole. Príde mi divné, že sa so mnou chce rozprávať - 'osamote', akoby sme včera v izbe sami neboli, stále ho nechápem.
"Prečo sa chceš rozprávať práve so mnou?" Nadvihla som prekvapene obočie.
"Pretože sa na mňa hneváš a mám z toho zlý pocit. Nechcel som ťa včera rozzúriť," uprene na mňa hľadel, akoby to myslel vážne.
"Ha-ha. Veľmi komické, len si zo mňa uťahuj ďalej, mne to je už aj tak všetko jedno...," posadila som sa na zem pri strome, bez toho aby som uvažovala či je to mokré alebo nie. Nemala som chuť stáť a dívať sa na neho ako mi klame do očí. "Úprimne... Čo odo mňa očakávaš?" Dívala som sa před seba a nemotorne ho sledovala jedným očkom. Ten zo mňa nespustil oči a akoby to tu poznal naspamäť prekročil pár konárov a posadil sa oproti mne.
"Čo od teba očakávam...?" Pozrel na mňa akoby sa pýtal sám seba. Možno nevedel odpoveď.
"Inak by si to všetko predsa nerobil, nie? Alebo si si takto opantal každé dievča? Preto po tebe každa tak horlivo túži?," zamračila som sa na neho. Chcela som aby mi konečne podal normálnu odpoveď. Žiadne výhovorky a prázdne otázniky vysiace vo vzduchu. Nemala som silu, skrývať v sebe všetko čo som mala na srdci.

Diablova diera XII.

30. ledna 2009 v 10:57 | Swoonie
Keď sme obe dojedli, vyšli sme z jedálne na chodbu pred ňou. Vynímali sa tam asi tri automaty na kávu a jeden na skladkosti. Rodičia museli byť naozaj štedrí, keď rátam našu bývalu školu, kde bol jeden jediný a ten bol pokazený a rozobratý na framforce - mali sme ozaj šikovných technikov.
"Akú hodinu máš teraz?," spýtala sa ma a s radosťou si zakusila do jablka.
"No ja mám teraz dve voľné, takže by som sa chcela ísť prejsť a spoznať to tu," hrala som sa so svojim jablkom. Bolo neuveriteľne lesklé a zdravej červenej farby. Zrejme mu žiaden červík nehrozil.
"Tebe sa teda žije, ja som to šťastie mala ráno, prvá voľná - aspoň som si pospala a moje unavené kruhy pod očami zmizli," odfrkla si. "Aspoň, že tu nieje ten parazit...," pošepla a poobzerala sa vôkol seba, akoby nás niekto špehoval. Boli sme vo veľkej chodbe, vedúcej do malých tried a toaliet. Takmer na každom kroku nás osvetlovalo obrovské okno s krásne vytesanými rámami. Vyzeralo to tu ako na hrade, alebo v starom chráme. Fascinovalo ma to tu.
"Aký parazit?," reagovala som spomalene. Obe sme zastavili a počuli ako sa k nám rýchlym krokom rúti ryšavý chlapec. "Tento parazit..," zamumľala Nicole potichu a chytila ma za ruku, aby nenápadne ukázala na Stevena Mesengera, ktorý k nám s úsmevom na tvári bežal. Vyzeral ako Forest Gump, keby nemal ryšavé vlasy.

Diablova diera XI.

23. ledna 2009 v 23:34 | Swoonie
"Dobré ráno, som slečna Anglová, budem vás učiť biológiu v tomto školskom roku," predstavila sa nám a napísala svoje meno na tabuľu, ktorá bola - ako v každej triede - za ňou. Jej štíhla postava sa mi strácala z dohľadu, takže som radšej pozorovala jej krásnu tvár.
"Myslím, že tu mám váš zoznam, ale bola by som radšej, keby ste sa mi predstavili," milo sa usmiala a tak sme sa začali predstavovať. Trvalo to asi 15 minút a ani raz sa nezamračila.
"Teresa Nursová chýba?," povytiahla obočie a tak trochu sa vystrašene poobzerala po triede. Vtedy som si všimla, že Ilona začala byť napätá. Nikto sa však neozýval, tak si zapísala, že tu nieje a úsmev sa jej vytratil z tváre. Ďalej som si to však nevšímala a naplno sme začali hodinu. Biológiu som mala rada, vždy sa tu dialo niečo zaujímave a kto by už nemal rád prírodu?
Celé dve hodiny biológie Ilona mlčala a profesorka Anglová bola mrzutá. Nechápala som prečo, keď mi obe prišli hrozne optimistické, no snažila som nezaoberať sa tým. Keď zazvonilo, Ilona mi povedala len ahoj a zmizla aby dohonila profesorku Anglovú. Tá akoby na ňu vyčkávala pri dverách a spoločne sa rozprávali schádzajúc tak schodmi dole, do veľkej hali. Odložila som si knihy do vaku a šla na ďalšiu hodinu - Geografiu. Našťastie to bolo o triedu ďalej, takže som zase nemusela ísť tými schodmi. Bola som tam ako prvá a posadila sa znovu do poslednej lavice. Vyložila som si knihy a obzerala si triedu. Všade bola samá mapa, obrovské staré glóbusy a všetko, čo mňa ani nezaujímalo, ale nerobilo mi to problémy. Neskôr prišli aj ostatní, no bolo ich len pár, takže som sedela sama. Hodinu sme začali skôr. Hodina bola dostatočne nudná. Čakala ma už len fyzika a mohla som si odísť 'užívať' si voľné hodiny. Fyziku sme mali v inej budove, takže som znovu musela schádzať tie obrovské schody a bežať tak do budovy, ktorá bola vedľa chemickej. Tam som našťastie zbadala Nicole, ktorá na mňa zrejme vyčkávala. Sedela v poslednej lavici a v triede bola samotná. Zrejme už nechcela riskovať ďalšie meškanie.

Diablova diera X.

22. ledna 2009 v 18:13 | Swoonie
"Nemôžem uveriť, že je tak... tak povýšenecký," prefrkla som si popod nos a ľahla si. Kto mu má rozumieť? Kto ho má chápať?
"Zabudla si na môj šarm... Ľudia sú nepochopiteľní. Zviera ťa zvedavosť a túžba vedieť, či sa mi páčiš...," šepkala som si ironicky a tvár si položila na jemný červený vankúš. Pozrela som von oknom, kde ešte stále pršalo a ďalej rozmýšľala. Nakoniec som to všetko hodila za hlavu a únavou z prvého dňa v škole, som zaspala. Snívalo sa mi o hriechoch. Siedmych smrteľných hriechoch. A všetky som vykonávala ja a sprevádzal ma Dereck. Nechápala som tomu, no pri hneve, lakomstve, lenivosti, márnivosti, nenásytnosti, závisti i žiadostivosti bol pri mne a pevne ma držal za ruku, akoby to so mnou prežíval. Keď som mu pozrela do tváre, jeho oči neboli svetlomodré, ale nasýtené čiernou farbou. Stále sa smial a mne sa liali slzy. Zrazu sme sa vynorili v tme,kde sme videli len neznáme tváre - tváre bez očí, ktoré mi naháňali strach. Keď sa tváre približovali, zjavili sa pod nami plamene a ja som strachom vykríkla.
"Hej Michele... vstávaj," počula som odniekiaľ hlas, čo ma prinútilo otvoriť oči a zazrela Derecka, sediaceho na posteli, ako sa nado mnou skláňa a drží ma za ruku. Dýchala som akoby mi išlo o život. Čo najrýchlejšie som ruku od neho odtiahla a položila si ju na svoju hruď, aby som prestala tak zbesene dýchať. "Kričala si, akoby horelo, zľakli sme sa," pozoroval ma vydeseným pohľadom a všimla som si, že za nim stojí unavený Jason, ktorý bol ako neprítomný. Nemohla som spomaliť svoj dych.
"Kričala som?," nadvihla som obočie akoby ma to prekvapilo.

Diablova diera IX.

19. ledna 2009 v 22:06 | Swoonie
Keď sa konečne skončilo vyučovanie, každý sa šiel venovať svojim aktivitám - napr. hodiny gytary, šport, alebo obyčajná knihovňa, kde sa vraj zmestí aj celá škola, taká je obrovská. Znovu sa rozpršalo. Vzala som si svoje veci a s veľkou nechuťou, v stálom zamýšľaní nad Dereckovými slovami, som sa premiestnila do hlavnej budovy, kadiaľ som cez chodbu prešla k budove chémie a tamadiaľ zas do našej budovy. Vyliezla som na druhé poschodie a odomkla izbu. Každý z našej izby dostal kľúč, aby to tu nikto nevykradol, keby ju náhodou jeden z nás nechal otvorenú. Odomkla som a vydýchla si keď som zistila, že tu ešte nik není. Hodila som vlhký vak na zem, prestrapatila si mokré vlasy a zamierila si to do svojej komôrky, kde som vytiahla všetke potrebné veci na osprchovanie. Zamkla som sa do kúpeľne a rozplívala sa nad teplou vodou, ktorá mnou stekala.
Nedalo mi to nerozmýšľať nad tou vetou. Času bude dosť, skôr než prídeš na to, že vyzeráš ako mladý anjel, ktorý našťastie neprežil žiadnu zrážku s autobusom. Neopísateľne drzé. Urážka to teda nebola, vyznelo by to inak. Keby to bol kompliment, nespomenul by tam ten autobus. Je to bláznivé.
 
 

Reklama