1.Začiatok

Diablova diera IV.

16. ledna 2009 v 19:18 | Swoonie
Stále som pred nimi nehybne stála a obaja sa na mojom vymetenom pohľade zabávali. Myslím, že skočím z tohto okna. Druhé poschodie... myslím, že by mi to aj mohlo spôsobiť nejaké menšie zranenia, napríklad zlomená ruka, pre ktorú by ma nechali aspoň mesiac doma. Alebo si snáď obijem hlavu o nejaký múr, tuna, možno by mi to spôsobilo otras mozgu, alebo niečo podobné...
"Je nejaka vystrašená nemyslíš?," šepol Jason, Dereckovi, že som to počula i ja a vyviedlo ma to zo samovražedných myšlienok.
"A nemám byť prečo vystrašená? Som v izbe s dvomi chlapmi, nič lepšie sa mi stať naozaj nemohlo!," tlačili sa mi také malé slzy do očí, no naozaj som sa snažila potlačiť ich, aby som nebola za hlúpu kravu, ktorá sa rozplače pred dvoma machrujúcimi pubertiakmi, len preto, že je s nimi na izbe. Hoci rada by som za tú kravu bola...
"Aw. Ty si tá s tým štipkom, že?" zatváril sa vážne Jason, keď zbadal môj ozajstný vydesený výraz tváre, ktorý som nehodlala skryť.
"Áno som! A radšej by som niekde v hoteli umývala dlážku, ako toto...," otočila som sa k stene aby mi nevideli do tváre.Teraz som sa bála, že tie slzy nepotlačím a nervózne som si položila dlane na tvár, aby som to predýchala. Dereck s Jasonom sa na mňa dívali a na smiech už zrejme náladu nemali. Celou miestnosťou sa ozvalo desivé ticho, až kým som nepočula ako si jeden z nich niečo zafrflal.

Diablova diera III.

16. ledna 2009 v 19:16 | Swoonie
Pomaly a celá vydesená som šla za všetkými tými ľuďmi, čo si vravia moji spolužiaci, no vyzerajú oveľa vyspelejšie, než na 17 rokov. Myslím, že bude naozaj ťažké zapadnúť sem, nikto sa tu zrejme už nezaoberá starými komiksmi a asi vôbec nie kreslením, alebo niečim podobným. Som jasný outsider!
Z deprimujúceho myslenia ma však prebrala chladná ruka na ramene, až so mnou poskočilo, tak som sa zľakla. Myslela som si, že idem posledná, no nejaké dievča bolo za mnou úplne posledné. "Ahoj, dúfam, že som ťa nevystrašila," hovorila dychtivo a jemne sa usmievala. Myslím, že keď nás rozdeľovali, medzi nami nebola, takže buď sa stratila alebo prišla dosť neskoro. "Ahoj, nie - je to v pohode," hoc ma vydesila na smrť, trochu klamstva nezaškodí. V tom dohnala môj krok úplne a všimla som si jej červeno-bledú tvár. Zrejme bežala, aby to tu stihla. Dychčala až kým sa jej neuľavilo a nenabrala ten správny uvoľnený dych.
"Dúfam, že ste tretia skupina, lebo ak nie som vo veľkom hajzli," vydýchla si a upravila si svoje červeno-čierne dlhé vlasy a rozopla bielu blúsku, na ktorej bola pripnutá ružová stužka.
"Áno sme, meškala si alebo...?" nedokončila som. Ani som nevedela čo tým 'alebo' chcem povedať. Jej krátka sukňa a hlboký výstrih naznačoval čosi iné, než som mala v mysli ako obyčajné meškanie. Priznám, že vyzerala ako taká malá slušná pobehlica.

Diablova diera II.

16. ledna 2009 v 19:15 | Swoonie
Vošli sme do okrúhleho sálu, kde sme sa tlačili spoločne s ostatnými, až kým sme si nesadli na voľne miesta. Miestnosť bola obrovská, všade pred nami -kedže sme sedeli takmer úplne vzadu- boli stoličky a na nich plno ľudí, mami a otcovia so svojimi ratolesťami. Miestnosť bola vyzdobená obrazmi a luxusnými lampami. Strop sa vyvíjal v maľbách a tak trochu som sa cítila ako v kostole, no pôsobilo to nádhernym dojmom. Vpredu stál chlapík, čiernej pleti a naštvane sa na všetkých pozeral. Hneď som odhadla, že je to riaditeľ tejto školy. V tvári mal určitú zlosť a prial si aby to už skončilo, poskakoval z jednej nohy na druhú a nervózne si niečo mumľal. Za chlapíkom bol obrovský stôl a za nim sedelo kopec starších ľudí. Chvíľu to vyzeralo, akoby to bol žartík z Harryho Pottera, no nemali na sebe zvláštne uniformy, tak som túto myšlienku vypustila, že sú to obyčajní profesori. Zrazu sa riaditeľ postavil pred neďaleký mikrofón a trpezlivo po ňom poťukal prstom, aby si overil či funguje. Všetci v miestnosti upreli svoju pozornosť na neho a ja som zamrzla.
"Srdečne by som vás chcel privítať na Súkromnej strednej škole Eton a začiatku nového školského roku," odkašľal si. V tom príšernom tichu a v tejto veľkej miestnosti, to bolo počuť tri krát hlasnejšie, no pokračoval. "Vítam nových študentov, ktorí sa tu dostali vďaka štipendiu, ale taktiež i našich viacročných študentov, ktorí budu tento rok maturovať a..." pokračoval so svojimi bľabotami, no ja som ho už ďalej nezniesla vnímať. Zahľadela som sa na mamu, ktorá vyzerala rovnako znudene ako ja a snažila sa vnímať.

Diablova diera I.

15. ledna 2009 v 22:37 | Swoonie
Deň.
Bol to deň ako všetky ostatné dni, hoc s malou iskrou nádeje, že to bude už o čosi iné. Malá iskra však nestačila...
Prešla som schodmi zanesená plným náručím kníh, a narazila som do človeka, ktorý sa podobal na môjho zlostného brata. Drgol do mňa celou svojou silou, až som sa takmer potkla a všetke knihy mi popadali. Našťastie som sa udržala o zábradlie a zlovestne na ňho zazrela.
"Ďakujem Joe." neveriacky som pokrútila hlavou, ako to berie bezočivo a ako rýchlo vedel v zlom čase zmiznúť do svojej izby. S výdychom som knihy začala zbierať a to už na mňa z obývačky volala mama, celá naštvaná.
"Michel pohni si, inak ťa z tej školy nadobro vyhodia a to ťa tam ešte nevideli!" stála pred poschodím, s jablkom a kľúčami v ruke a netrpezlivo sa hýbala.
"Počkaj, nech to všetko pozbieram," zamumľala som a neochotne som knihy zo zeme skladala na neďaleký stolík, aby som si ich mohla pevne vziať späť do náručia. "Keby mi aspoň niekto pomohol..." znovu som vydýchla, vzala si knihy a opatrne sa blížila k nervóznej mame.
"Je to tvoj prvý deň a nechcem aby to dopadlo zle. Nechcem aby si tam mala problémy a už vôbec nie, aby si meškala len kvôli týmto kravinám," nazúrene pochodovala a otvorila mi dvere, vedúce pred náš dom, kde sme mali auto. "Načo ti to všetko vlastne je?," pozrela na mňa a zamkla dvere domu, bez toho aby si všimla, že tam ostal jej syn Joe. Ja som stála pred autom a čakala pokiaľ mi otvorí dvere, nemala som chuť jej pripomínať, že Joe je ešte stále doma, nech sa neskôr vykričí na neho.
 
 

Reklama