Diablova diera XVIII.

16. března 2009 v 20:20 | Swoonie |  4.Čierne krídla
"Ako si ju užívaš kym ja spím?" nechápala som.
"Tým, že sa na teba dívam bez toho, aby som ti musel odpovedať na tvoje otázky a bez toho aby si sa dozvedela kto vlastne som a čo sa vtedy stalo," pozrel mi priamo do očí. Mala som pocit, že si ma opantá pohľadom, no nestalo sa. Jeho pohľad bol priam utešujúci a vážny. Srdce sa mi rozbúšilo, keď som si spomenula na sen, kde som ho zbadala vo svojej izbe. Zrejme to sen nebol.
"Ty si sa na mňa díval, keď som spala?" Zhlboka som dýchala.
"Bol to jediný spôsob ako nezabudnúť na tvoju tvár. Celý čas v triede som sa snažil, nedívať sa na teba. Nestretnúť sa s tvojim pohľadom," pousmial sa, akoby si na niečo spomenul. "Bolo to pre mňa to najťažšie, čo som v živote zažil. Viem, že keby sme sa na seba zadívali, musel by som k tebe prísť a ty by si mi kládla otázky. Neovládol by som sa a musel by som ti povedať pravdu. Pred všetkými tými obyčajnými ľuďmi," prisunul sa ešte bližšie. Srdce sa mi rozbúšilo väčšiou rýchlosťou ako predtým a cítila som na chrbte zimomriavky. Bála som sa, že sa celá napätím trasiem, no nebol žiaden náznak.
"Pravdu? Akú pravdu?" Nechápala som.
"Vidíš? Práve preto, som sa ti vyhýbal a chcel som aby si robila to isté." pohrával sa s kamienkom, ktorý mu vysel na krku.
"Ale ja sa ti nemôžem vyhýbať," akoby som stratila svoj kľudný hlas a vybuchla. "Chcem vedieť čo sa stalo a čo sa deje! Chcem vedieť kto si!"

Vystrašene na mňa pozrel, vzal mi ľavú ruku a otočil ju tak, aby videl na dlaň. Uškrnul sa sám pre seba, prisunul sa ku mne ešte bližšie, čo bolo takmer maximum a ruku mi stále držal. "Nechcel som aby ťa to bolelo," pohladil mi okolie palca a ukázal mi svojú ľavú ruku, kde mal okolo palca takmer rovnakú ranu, ako som ja mala predtým, no o pár milimetrov väčšiu. Nicole mala pravdu.
"Ako...," vystrašene som sa na neho dívala. Ako to spravil? Rana, ktorá predtým bola moja, patrila teraz jemu? Ako to dokázal?
"Ako som to spravil?" Znovu sa pre seba uškrnul a končekom prstov mi prešiel jemne po dlani. Celá som sa chvela. "Čo myslíš, ako som to spravil?" zasmial sa. Zrejme sa z môjho strachu dobre bavil, čo na ňom nevidím prvykrát.
"Ja ... Ja netuším," kývla som plecami. Mala som veľa teórií, ale ani jedna z nich nebola natoľko realistická, že je tu pri mne a chodí so mnou do jednej triedy. "Si snáď Ježiš Kristus? Alebo nejaký Mutant? Mimozemšťan?" Nespúšťala som z neho zrak a nechala ho, hrať sa s mojou dlaňou a nevnímala to chvenie.
"Mimozemšťan...?" Zasmial sa s chuťou. Myslela som si, že sa bude smiať z 'mimozemšťana', ale len tie veci mi prúdili hlavou.
"Tak kto teda si?" zamračila som sa, aby sa konečne prestal smiať z mojich teórií.
"Nedívaj sa toľko na telku. Niesom nič z toho čo si vymenovala. Ba nemám ani len kúsok z Ježiša Krista. Okrem toho, že som ti dokázal vyliečiť ruku. Ale skúsim oživiť mrtvého... Myslím, že to by som však, prekročil všetke pravidlá a bol by som naveky zatratený," z chuti sa smial. Nechápavo som na neho hľadela a stále čakala kedy mi to vysvetlí.
"Odpovedz mi!" Hlasne som prehltla a prestal sa smiať. Pustil mi ruku a vstal. Snáď nechce znovu len tak odísť, nenechám ho odísť, to nie!
"Naozaj to chceš vedieť?" Díval sa na mňa vážnym, vystrašeným pohľadom. Prikývla som s veľkou štipkou strachu. "Vezmi si veci a poď," nariadil mi. Vzala som si vak a vstala. Bez slov ma chytil za ruku a pomalým krokom ma ťahal hlbšie do lesa. Bála som sa, že mi nič nepovie a nejak to zahovorí, alebo mi bude chcieť ukázať niečo pričom ma napadnú iné myšlienky.
"Povieš mi to?" Spýtala som sa po piatich minútach ticha. Nemohla som riskovať, že mi to znovu ukradne spánok. Že na neho budem myslieť znovu celé dni, bez prestávky a nakoniec mi povie, že sa mu mam vyhýbať a dve mesiace ho neuvidím.
"Ukážem ti to," šepol záhadne a ťahal ma niekam. Bez slov som šla za ním. Bála som sa ako nikdy, a pritom sme boli len v lese a nebola som sama. Bola som s Dereckom, čo by mi hrozilo? Boli sme však príliš ďaleko na to, aby ma niekto zachránil. Čo ak nepozná cestu naspäť? Čo ak sa stratíme a ja už nikdy neuvidím matku a Nicole? Prečo vlastne takto rozmýšľam...
O pár minút sme sa ocitli pri veľkom potoku, pri ktorom sa nachádzala veľká lúka. Pri nej sa objavovali obrovské skaly, ktoré mierili do hĺbky lesa a boli pokryté rastlinami. Dereck sa s vydýchnutím posadil na zem a zhlboka sa nadýchol. Ja som postávala ako pritupená a pozorovala všetko okolo.
Bolo tu nádherne. Najkrajšie miesto aké som kedy videla a to je už čo povedať.
"To si mi chcel ukázať?" prebrala som sa z nádhery a posadila sa vedľa neho.
"Stačí ti to?" Usmieval sa a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Zem bola studená, chladnejšia ako na mieste ktoré som objavila ja.
"Nie...," Dívala som sa na neho. Dereck bez zamyslenia vstal, keď som chcela vstať aj ja, povedal len ľahké "Ty radšej seď," a prechádzal sa na mieste. Bála som sa čo bude nasledovať. Čo ak sa zmení za malu chvíľu na nejakého netvora, alebo mu narastie chvost?
"Sľúb mi, že to nikomu nepovieš. Sľúb mi, že toto tisicročné tajomstvo nikomu nikdy neprezradíš, aj keby ťa mučili, aj keby ten dotyčný človek mal zato zaplatiť krvou. Aj keby si toho človeka priveľmi milovala - nikdy to tajomstvo nesmieš nikomu prezradiť. Sľúb mi to!" Pozrel na mňa zhora. Nemo som prikývla na súhlas. "Povedz, že sľubuješ," zhlboka dýchal.
"Sľubujem...," odvetila som pravdivo. Tajím i vlastné city a nehovorím ani o cudzích tajomstvách. Verím si v týchto veciach viac než ktokoľvek iný. Hlavne, keď položím sľub, nestalo sa mi aby som ho porušila. Nikdy!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Adelle Adelle | Web | 16. března 2009 v 21:55 | Reagovat

No skvelé to nás pekne napínaš :D Teším sa na ďalšiu časť :)

2 Maggie Maggie | Web | 18. března 2009 v 20:05 | Reagovat

kriste, v najlepšom skončíš...jeezu xD...ma napne xDDD...

3 sima sima | Web | 18. března 2009 v 20:14 | Reagovat

wow uplne dobré to je :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama