Diablova diera XVII.

7. března 2009 v 18:13 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Bola sobota. Jeden z ďalších nudných dní, ktoré strávim v areály školy. Do lesa som sa ísť nepokúsila, no premýšľala som nad tým mnohokrát. No každý víkend buď pršalo, alebo vietor bol prisilný. Dnes ale bolo vonku krásne, na jesenný november až príliš krásne.
Vstala som z postele, navliekla na seba župan, ktorý mi nedávno poslala mama a vyšla zo svojej malej komôrky. Už som si zvykla, že tam nájdem len Jasona a po Dereckovy ani stopy. Vždy sa vyparil, aby sa naše pohľady nestretli, aby som mu nepoložila žiadnu z pripravených otázok, ktorých bolo stále viac. Mama mi našťastie telefonovala každú nedeľu. Bola vystrašená, keď som prvy víkend nemala náladu, chcela si prísť po mňa, aby mi tu neubližovali. Vedela, že sa tejto školy bojím, no keď som ju ubezpečila, že to tu je nakoniec fajn a našla som si kamarátku Nicole, bola oveľa pokojnejšia. Mesiace sa ťahali ako voda, no stále som nemohla zabudnúť na ten hlas, oči a ani slová. Snažila som sa však nemyslieť na to tak často, čo sa mi celkom darilo.
"Dobre ráno, dnes je krásne, však?" usmieval sa na mňa Jason z pohovky, ktorá bola pod oknom a na nohách mal položený notebook. Jeho oči, však od oného dňa stratili hnedú farbu a akoby tou 'chorobou' - ako to sám nazval -, úplne vybledol a úplne sa zmenil. Nebola som s ním až tak často, len keď ma prinútil rozprávať o Nicole, alebo byť s oboma. Celkom sa spriatelili a vec so Susan sa ľahko vyriešila tak, že ju jednoducho odmietol, keď to ona chcela - takže si to milá Susan vymyslela. Nechcel ju strápniť, tak o tom radšej mlčal. Nicole mi deň čo deň, vravela ako je do neho zamilovaná a Jason mi vravel to isté, ale ani jeden z nich nespravil prvý krok. Správali sa k sebe až priveľmi detinsky, občas však prekročili správanie dospelákov. Čo sa týka Ilony Powellovej, tá sa mi našťastie nevyhýbala ako Dereck. Mnohokrát som sa jej pýtala, či nevie čo sa s nim deje, no povedala, že je to jeho život a ona mu doň siahať nechce. Veľkú časť nášho rozhovoru naplňala biólogia a spoločna láska k prírode a zvieratám. Bála som sa rozoberať s ňou Derecka, takže otázky o ňom som jej kládla len raz za dva týždňe.

"Dnes áno, zrejme sa pôjdem poprechádzať," odfrflala som si.
"Kam poprechádzať?" Nadvihol obočie a odtrhol zrak z notebooku na mňa. Ja som hrala so svojimi vlasmi a stála pred zrkadlom. Musím priznať, že som sa trochu zmenila. Od očami sa mi objavili kruhy od únavy a nedostatkom spánku, pre učenie.
"Zrejme do lesa, už som tam dlho nebola. Nefúka silny vietor, takže by na mňa nemal spadnúť, žiaden strom," uškrnula som sa a zapadla do kúpeľne, kde som nechala otvorené dvere aby som počula Jasonov protest.
"Nemala by si ísť sama. Čo ak ťa niečo napadne?" zamumľal si.
"Čo by ma tak mohlo napadnúť? Zvierat sa nebojím, vlk by na mne nemal čo zjesť," pozrela som sa na svoju vychrtnutú postavu. Nie žeby som bola až priveľmi vychrtnutá, ale nazvala by som to podmiernene štíhla. Okrem rebier mi vystrčali všetke kosti, takže to nebolo až tak zlé.
"To je pravda. No dávaj si pozor!" Vyhlásil a bol konečne ticho. Zatvorila som dvere kúpeľne a spravila všetko čo bolo treba, na to aby som konečne vyrazila vonku. Zapla som si vlasy do copu, prezliekla som sa a bez ďalších slov vyrazila. Mala som chuť zavolať aj Nicole, ale tá má na dnes niečo určite naplánované. Zašla som do maličkého bufetu, blízko našej budovy, kúpila si niečo na pitie a jedenie, a vyrazila do lesa. Kráčala som cez zelený trávnik, ktorému dodávalo slnko zdravšiu farbu, ako keď pršalo. Poobzerala som sa a zbadala lavičku, na ktorej sme predtým sedeli. Snažila som sa, naozaj som chcela zabudnúť, ale nešlo to. Motalo mi to hlavu, ako to dokázal. Ako dokázal jedným dotykom odstrániť ranu z dlane a na druhý deň ju tam mal on a oveľa hlbšiu. Je nejaký kúzelník? Alebo snáď Ježiš Kristus?
Stála som pred 'bránami' lesa a znovu sa rozhodovala či doň vkročit. Nevyzeral už tak strašidelne ako inokedy. Možno to bolo tými slnenčnými lúčmi, no možno som ho tak už od tej chvíle nevnímala. Vkročila som doň bez akéhokoľvek náznaku strachu, bez toho aby som sa obzerala a čakala, či príde za mnou, či vie, že to čo mi vtedy povedal neberiem skutočne vážne. Šla som stále hlbšie a hlbšie a nevadilo mi to. Prešla som i to miesto, kde sme sa predtým posadili a on mi podal odpovede na moje otázky. Nezastavovala som sa, až kým som nenašla niečo, kde by som sa posadila a aby ma tu nik nenašiel.
A zrazu som našla krásne miesto. Jeden z ďalších spadnutých stromov, na ktorý dopadali hrejivé slnečné lúče sa pekne vynímal v strede lesa. Blízko neho bol zrejme malý potôčik, vôkol ktorého bolo pár farebných kvetín, s ktorými sa pohrával jemný studený vánok. Na to, že je november - to tu je naozaj nádherné.
Posadila som sa na spadnutý strom, ktorý sa prekríval s ďalším živým stromom. Oprela som sa oň a pozorovala tu nádheru. Vybrala som si z vaku jedlo a rozhodla sa, že sa konečne naraňajkujem. Čolen som sa napila vody, zbadala som pred sebou vysokú osobu, ktorá sa ku mne stále viac približovala. Pre jasné slnko som mu nevidela do tváre, no keď bol tak blízko, že som zazrela čierne dlhé vlasy a veľké modré oči, došlo mi kto to je.
"Nevravel som ti, že bude lepšie ak sem nebudeš chodiť?" Prišiel ku mne s úsmevom na tváry. Zmiatol ma tým.
"Už sa mi nevyhýbaš?" Podvihla som obočie a skrývala svoje nadšenie, že ho konečne vidím. V slnečných lúčoch vyzeral krajšie ako obyčajne.
"Snažil som sa, ale ty si ma sem volala," nestrácal úsmev z tváre, zatiaľ čo ja som hľadala ten správny výraz, aby si nevšimol môj krivý úsmev.
"Nevolala...," zaprotestovala som. Nemala som ho ako sem zavolať.
"Ale áno volala. Povedala si Jasonovi, že ideš sem. Vieš, že som proti aby si sem chodila samotná," posadil sa tak blízko mňa, až sa mi rozbúšilo srdce. Nenápadne som odložila jedlo do vaku a pozorovala ho.
"Len som mu povedala, že je dnes krásne a že som tu dlho nebola," opravila som ho.
"A tým si naznačila, že zakázane ovocie najviac chutí," nestratil úsmev z tváre. Bol naozaj nádherný. Tuším, že sa nad ním nikdy neprestanem rozplývať.
"Nič také som nemala v úmysle. Jediné čo som chcela, aby si si tiež užil izbu - SPOLOČNÚ izbu!" Mračila som sa. Spomenula som si, ako sa mi za tie mesiace vyhýbal a teraz si za mnou príde akoby sa nič nestalo. Je to bláznivé, on to vie.
"Užívam si ju kým ty spíš!" A jeho úsmev sa stratil. Trošku ma to zamrzelo, no keď sa tváril neutrálne, bol ešte krajší.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Maggie Maggie | Web | 8. března 2009 v 10:10 | Reagovat

no...to by ma zaujímalo,čo je on vlastne zač xD

2 Adelle Adelle | Web | 8. března 2009 v 17:52 | Reagovat

:D hej aj mňa by to zaujímalo,už sa teším na ďalší diel :)

...a snáď ten monitor prežijem noo..veď už plno ľudí to robilo a z nikoho neubudlo :P

3 houska houska | Web | 9. března 2009 v 21:49 | Reagovat

nelibi se mi kdyz chlapci vedi az moc :D :D aaa Derecku, konecne ti doslo ze se s ni musis bavit !!! :D

4 Adelle Adelle | Web | 16. března 2009 v 19:09 | Reagovat

ja už si prosím ďalšiu čáásť :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama