Březen 2009

Diablova diera IXX.

22. března 2009 v 12:42 | Swoonie |  4.Čierne krídla

Dereck si spokojne prisadol späť ku mne a zamyslel sa. Akoby nevedel či má prehovoriť alebo ďalej sa prechádzať na mieste. Napäto som čakala čo sa bude diať.
"Ja...," to sa z ničoho nič rozosmial a sadol si oproti mne. Smial sa sám sebe a ja som na neho nechápavo zazerala.
"Si v pohode?" Nadvihla som obočie. Vyzeral ako psychopat, mala som chuť sa mu vysmiať, ale nedokázala som to, pre vážnosť veci.
"Nie, ja niesom v pohode. Michele...Ja.." Znovu vstal a hneď na to sa posadil blízko mňa. Zadíval sa mi do očí a nestrácal komický úsmev. Zachechtala som sa, pretože som sa z tej usmievavej tváre, naozaj nemohla tváriť kyslo.
"Ty?" Nadýchla som sa netrpezlivo.
"Som anjel, Michele...," povedal rázne. Zasmiala som sa. Brala som to ako žart spätý s tým úsmevom.
"To si si mohol vymyslieť niečo lepšie...," uškrnula som sa. Nedalo sa tomu veriť.
"Padlý anjel," dodal a ja som stuhla. Smiech ma prešiel. Jeho vážny výraz tváre naznačoval, že nejde o žart a ani o výmysel. Obaja sme sa na seba mlčky dívali a mne sa roztriasli ruky. Nevedela som, či mu mám naozaj veriť, či si len vymýšľa a robí si zo mňa žarty, alebo mi vraví pravdu, čo naznačoval jeho vážny výraz tváre. Jeho belasé oči sa leskly pravdou, akoby vyronili jej slzu.
"Padlý anjel?" povedala som s výdychom a uhla pohľadom na svoje červené tenisky.
"Snažím sa, naozaj sa snažím získať si Božiu priazeň, ale...," krútil neveriacky hlavou, akoby som tomu rozumela.

Diablova diera XVIII.

16. března 2009 v 20:20 | Swoonie |  4.Čierne krídla
"Ako si ju užívaš kym ja spím?" nechápala som.
"Tým, že sa na teba dívam bez toho, aby som ti musel odpovedať na tvoje otázky a bez toho aby si sa dozvedela kto vlastne som a čo sa vtedy stalo," pozrel mi priamo do očí. Mala som pocit, že si ma opantá pohľadom, no nestalo sa. Jeho pohľad bol priam utešujúci a vážny. Srdce sa mi rozbúšilo, keď som si spomenula na sen, kde som ho zbadala vo svojej izbe. Zrejme to sen nebol.
"Ty si sa na mňa díval, keď som spala?" Zhlboka som dýchala.
"Bol to jediný spôsob ako nezabudnúť na tvoju tvár. Celý čas v triede som sa snažil, nedívať sa na teba. Nestretnúť sa s tvojim pohľadom," pousmial sa, akoby si na niečo spomenul. "Bolo to pre mňa to najťažšie, čo som v živote zažil. Viem, že keby sme sa na seba zadívali, musel by som k tebe prísť a ty by si mi kládla otázky. Neovládol by som sa a musel by som ti povedať pravdu. Pred všetkými tými obyčajnými ľuďmi," prisunul sa ešte bližšie. Srdce sa mi rozbúšilo väčšiou rýchlosťou ako predtým a cítila som na chrbte zimomriavky. Bála som sa, že sa celá napätím trasiem, no nebol žiaden náznak.
"Pravdu? Akú pravdu?" Nechápala som.
"Vidíš? Práve preto, som sa ti vyhýbal a chcel som aby si robila to isté." pohrával sa s kamienkom, ktorý mu vysel na krku.
"Ale ja sa ti nemôžem vyhýbať," akoby som stratila svoj kľudný hlas a vybuchla. "Chcem vedieť čo sa stalo a čo sa deje! Chcem vedieť kto si!"

Diablova diera XVII.

7. března 2009 v 18:13 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Bola sobota. Jeden z ďalších nudných dní, ktoré strávim v areály školy. Do lesa som sa ísť nepokúsila, no premýšľala som nad tým mnohokrát. No každý víkend buď pršalo, alebo vietor bol prisilný. Dnes ale bolo vonku krásne, na jesenný november až príliš krásne.
Vstala som z postele, navliekla na seba župan, ktorý mi nedávno poslala mama a vyšla zo svojej malej komôrky. Už som si zvykla, že tam nájdem len Jasona a po Dereckovy ani stopy. Vždy sa vyparil, aby sa naše pohľady nestretli, aby som mu nepoložila žiadnu z pripravených otázok, ktorých bolo stále viac. Mama mi našťastie telefonovala každú nedeľu. Bola vystrašená, keď som prvy víkend nemala náladu, chcela si prísť po mňa, aby mi tu neubližovali. Vedela, že sa tejto školy bojím, no keď som ju ubezpečila, že to tu je nakoniec fajn a našla som si kamarátku Nicole, bola oveľa pokojnejšia. Mesiace sa ťahali ako voda, no stále som nemohla zabudnúť na ten hlas, oči a ani slová. Snažila som sa však nemyslieť na to tak často, čo sa mi celkom darilo.
"Dobre ráno, dnes je krásne, však?" usmieval sa na mňa Jason z pohovky, ktorá bola pod oknom a na nohách mal položený notebook. Jeho oči, však od oného dňa stratili hnedú farbu a akoby tou 'chorobou' - ako to sám nazval -, úplne vybledol a úplne sa zmenil. Nebola som s ním až tak často, len keď ma prinútil rozprávať o Nicole, alebo byť s oboma. Celkom sa spriatelili a vec so Susan sa ľahko vyriešila tak, že ju jednoducho odmietol, keď to ona chcela - takže si to milá Susan vymyslela. Nechcel ju strápniť, tak o tom radšej mlčal. Nicole mi deň čo deň, vravela ako je do neho zamilovaná a Jason mi vravel to isté, ale ani jeden z nich nespravil prvý krok. Správali sa k sebe až priveľmi detinsky, občas však prekročili správanie dospelákov. Čo sa týka Ilony Powellovej, tá sa mi našťastie nevyhýbala ako Dereck. Mnohokrát som sa jej pýtala, či nevie čo sa s nim deje, no povedala, že je to jeho život a ona mu doň siahať nechce. Veľkú časť nášho rozhovoru naplňala biólogia a spoločna láska k prírode a zvieratám. Bála som sa rozoberať s ňou Derecka, takže otázky o ňom som jej kládla len raz za dva týždňe.