Diablova diera XV.

26. února 2009 v 9:07 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Dereck mlčal a vietor sa pohrával s našimi vlasmi. Bez pohnutie oka som sledovala jeho zamyslený výraz tváre. Hľadel na mňa rovnako.
"E.. ja.. ehm... Michele...," hľadal slová a nespúšťal zo mňa zrak. Zízala som do jeho očarujúco belasých očí a nechcelo sa mi uhnúť pohľadom. Mal tak nevinnú tvár, že som mala sto chutí ho po nej pohladiť a vlepiť mu naň jemný bozk. Snažila som sa však nemyslieť na to a čakala na odpoveď.
"Nerozumela som," odvetila som rázne a stále čakala. Dereck si vydýchol, uhol pohľadom z mojich očí na školu a vstal z lavičky.
"Bude lepšie ak si to necháš pre seba a do lesa už chodiť nebudeš. Alebo lepšie povedané, ak sa mi budeš vyhýbať," vzdychol a zostali sme hľadieť na seba s prázdnotou a mrzutosťou.
"Ha-ha. Ako sa ti mam vyhýbať, keď sme spolu v jednej izbe?" zatvárila som sa mierne urazene, ale zároveň nechápavo a stále si zvierala škrábnutu dlaň.
"Bolesť nevyliečiš... Zabudni na dnešok...," vzal mi ľavú ruku a otočil ju tak, aby videl na ranu na dlani. Bez slova mi po nej prešiel. Celým mojim telom prešli zimomriavky, akoby som na pár sekúnd úplne stuhla, úplne zamrzla. Cítila som sa ako v chladnom nebi a všetko okolo bolo krikľavo zelené a biele. Cítila som nieči dych na svojej dlani a bol neskutočne príjemny, aj keď s intezitou zlosti, bolesti, chladu, strachu a zatratenosti. Bol to priam neopísateľny pocit, pocit keď všetko krásne bolí.
Skôr než som si to všetko uvedomila, sedela som pritupene na lavičke pred školou, úplne samotná. Pozrela som sa na svoju dlaň, kde nebolo žiadne škrabnutie a ruka bola úplne čistá, akoby mi ju niekto vydrhol a nič sa mi nestalo. Derecka som nezahliadla nikde.
Bol to sen? Len úbohy sen alebo ozajstná skutočnosť? Pozrela som na svoje džíny, ktoré boli celé špinavé a to nasvedčovalo tomu, že to sen nebol. Ale ako mi zmizla tá rana? Kde je Dereck? Len predchvíľou tu bol a držal mi ruku a...

V tom hlasito zazvonilo a ja som si uvedomila, že ma čaká ešte hodina latinčiny. Čo najrýchlejšie som pozrela na hodinky, ktoré našťastie ukazovali, že mám ešte hodinu čas. Bez premýšľania som sa vybrala do izby, aby som sa prezliekla. Z nepochopiteľných dôvodov som mala istý bod strachu, ukázať sa tam. Hlavne ak mi Dereck naozaj povedal, že sa mu mam vyhýbať. Neviem prečo, ale ak si to praje, nemôžem za nim doliezať, hoci to slovo ani nepoznám. Prečo som ho včera brala inak ako dnes? Prečo až keď som s nim začala komunikovať sa mi zapáčil viac svojou tajomnosťou a neskôr o to viac ešte s väčším typom vysvetľovania, ktoré ma radostne prekvapili? Buď som sa zbláznila, alebo mi poplietol hlavu ako ostatným dievčatám. Toto je však iné, je iné to čo cítim k nemu a čo som cítila pri poblázneni u Johnyho Deppa. Poznám ho sotva tri dni a deje sa so mnou niečo divné. To s mojou rukou... to ako sa k sebe správame a aký mám potenciál sa ho stále niečo pýtať. Táto diera je naozaj diablova.
Vošla som do izby a ako na moje prianie nikde nebolo ani dušičky. Čo najrýchlejšie som zašla do svojej komôrky, vybrala si zo skrinky nejaké tričko a čierne džíny a prezliekla sa. Stihla som sa ešte umyť,aby nebolo vidno čierne šmuhy od konáru stromu, ktorý ma stihol švihnúť pri behu z lesa.
Pripravená som si vzala vak a pozrela na prázdnu Dereckovu posteľ, so zlým pocitom. Netuším prečo, mala som chuť rozplakať sa. Nepoznám ho predsa tak dobre, aby som plakala pre tie slová. Ale... Prečo? Netuším a nezodpoviem tu otázku. Aspoň momentálne nie.
Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa na hodinu latinčiny, čo bola pre mňa jasná novinka. Možno som si ho vybrala preto, že ma inšpiroval otec. Keď som bola malá spieval mi ním a ani neviem, kde sa to všetko naučil. Je tak neznesiteľné viesť život bez neho, keď všetke tie krásne spomienky z detstva mám práve s ním. No on si vybral inú cestu a ani ja - ani mama, sme tomu nezabránili, že mal chuť na niečo nové. Od piatich rokov som ho nevidela a považujem ho za veľkého zradcu a zbabelca. Nič iné nieje, keď mamu nechal samotnú s dvoma malými deťmi, v chudobe a v malom dome.
Na hodine latinčiny sme sa prvou hodinou, len zoznamovali. Profesor bol milý a naozaj som sa snážila vnímať len jeho a bojovala som s myšlienkami na Derecka. Po skončení som sa znovu s istou dávkou strachu vybrala do izby. Sedel tam iba Jason a zrejme si komolil hlavu nad prvými domácimi úlohami. Teda aspoň sa tak tváril, keď som vošla. Po Dereckovi ani šminka, no naozaj som sa snažila nerozoberať to.
"Nevidela si Derecka?" spýtal sa, keď som si odložila vak na zem a únavou klesla na jeho posteľ.
"Práve som sa ťa to chcela opýtať...," vzdychla som si. Jason sa otočil na stoličke, smerom ku mne.
"Myslím, že sa mu páčiš," zahľadel na mňa akoby niečo očakával. Zrejme chcel aby som mu prezradila niečo o Nicolinom vzťahu k nemu, no ja som poriadne nevnímala myšlienky ohľadom Nicole a neho. Chcela som len vedieť, či to Dereck myslel vážne: Ak sa mi budeš vyhýbať. Jedine to mi lámalo hlavu.
"Myslím, že ty sa páčiš Nicole... No, idem do sprchy." Vstala som skôr, než sa ma začal vypytovať ďalšie otázky ohľadom Nicole. Nemala som na to ani najmänšiu chuť rozprávať mu aký je úchyl, takže som si vzala veci a zamkla sa v kúpeľni. Prúd teplej vody mi spravil dobre a prehrala som si v hlave všetké dnešné udalosti. Zadívala som sa na okolie palca, na dlani a snažila som si spomenúť. Nešlo to. Nemohla som si spomenúť čo sa stalo. Len sa ma dotkol a ono... je to preč. Akoby vykonal zázrak...
Vypla som tok teplej vody a vyšla zo sprchy. Prečesala som si svoje dlhé čierne vlasy a zadívala sa na seba do zrkadla. Všímala som si na sebe veci, ktoré som si predtým všímať nechcela. Mala som obrovské zelené očiská, ktoré mi vždy matka vychvaľovala. Nos som údajne mala po otcovi, maličký a normálne zaoblený a pery som mala priemerne plné. Celú tvár mi dolaďovala krátka riedka ofina. V kontraste s mojou bledou pokožkou, som vyzerala desivo. I som sa tak cítila.
Dotkla som sa prstom zrkadla, ktoré bolo celé zaparené a nakreslila som smutného smajlíka s malými krídielkami. Tento obrázok ma naučil kresliť otec a nikdy v živote ho nezabudnem, kreslil ho keď odchádzal so slovami "Smutný anjel, je zlý anjel...".

Naposledy som sa naň pozrela a vyšla som z kúpeľne. Derecka ešte nebolo, tak som sa bez reakcie na Jasonove prázdne slová vybrala do svojej komôrky, navliekla na seba veľké vytiahnuté tričko a posadila sa na terapetu s učebnicami. Nemala som však ani najmenší úmysel učiť sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Januska Januska | Web | 26. února 2009 v 14:34 | Reagovat

úplne úžasne :-* ...

2 Maggie Maggie | Web | 26. února 2009 v 15:54 | Reagovat

skvelé:)najmä časť s tou rukou...mám podozrenie čo asi dereck bude zač, ale uvidím či sa nemýlim xD...

3 houska houska | Web | 27. února 2009 v 16:06 | Reagovat

krasne napsany dil :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama