Diablova diera XIV.

7. února 2009 v 14:49 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Inak ako to vyzerá...," nahlas prehltol a neprestal sa dívať na nebo. "Myslím, že už by sme mali ísť," otočil sa na mňa, až som sa zdesila jeho tmavých očí, ktoré siahali do čiernej. Buď to bolo tým svetlom alebo sa jeho farba oči menila, ako sa jej zažiadalo.
"Ale ja tu chcem ešte ostať, nemám čo celú hodinu robiť," mrkla som na neho trochu rozčúlene. Znovu zazrel na nebo a potom rýchlo na mňa. Nechápala som o čo mu ide.
"Prosím Michele, vráťme sa do školy." Očami to akoby žiadal a tie znovu nabrali bledastú farbu.
"Nie. Ak chceš tak si choď, ja chcem len odpoveď a ostať tu! Je tu pekne...," stála som si za svojim.
Vzdychol a znovu na mňa pozrel žiadúcim pohľadom. "Nenechám ťa tu predsa samú, fúka silný vietor a môže sa ti niečo stať," presadil si pomedzi zuby, akoby chcel čo najskôr vypadnúť. Mala som pocit, že sa bojí lesa.
"Ty... sa bojíš byť v lese?," nadvihla som prekvapene obočie, keď som si všimla ako sa mu začina triasť ruka a jeho pohľad stále smeruje k nebu.
"Blázniš? Prestaň vymýšľať a poď!" Chytil ma svojou silou za ruku a potiahol ma tak silno, až sa mi z toho podlomili kolená, stratila som rovnováhu a spadla som rovno na nich. Vysieť mi ostala len ruka, ktorú mi pevne držal a nechcel pustiť, hoc videl, že som na zemi. No akoby to nevnímal a oči sa mu sfarbovali do čiernastej farby. Ruka sa mu začala triasť a jeho výraz tváre bol znepokujúci. Mala som z neho strach a kašľala som na to, či som celá špinavá a mokrá. Jeho tvár bola podobná jako v sne, keď nás pohltili plamene.

Nahlas som prehltla a zo zeme na ňho hľadela. Bála som sa prehovoriť, bála som sa vydať jednu jedinú hlásku. Dýchal dosť rýchlo a stále ma pevne držal.
"Dereck…!" ozvalo sa odniekiaľ, pokojným sykavým hlasom. Obaja sme sa zľakli a napnuto mlčali. Čakala som čo bude ďalej, prečo je tak vydesený, prečo som z neho vydesená i ja?
"No do riti..," zašeptal, bez ďalších slov ma jednou rukou postavil na nohy, a nepúšťal ma. Nedokázala som ani ceknúť, z istej úzkosti a strachu. Vo chvíli ako neznámy hlas vyhlásil znovu jeho meno, jeho oči boli úplne čierne.
"Bež…," vydesene na mňa pozrel, nepustil mi ruku a začal bežať cestou, von z lesa. Snažila som sa bežať jeho rýchlosťou, no poostávala som zúfalo za ním. Mala som pocit, že je to ďalší zo strašidelných snov, no keď som dostala konárom do tváre, ta myšlienka ma s radosťou prešla. Obaja sme bežali ako sme vedeli a ja som ani nevedela prečo. Za jednu minútu, sme sa dostali z lesa, no Dereck bežal ďalej akoby ho naháňal čert. Keď sme boli konečne na zelenom trávniku, v dohľade na školu, konečne sme zastavili a pustil mi ruku. Obaja sme zhlboka dychčali. Lapala som po dychu, aby som sa spýtala čo to bolo, no zvieralo mi hrdlo.
Dereck sa na mňa dychčavo pozrel. Bola som celá špinavá no to mu zrejme starosti nerobilo, a úprimne povedané nerobilo to starosti ani mne. Po troch minútach dychčania, sa mi hrdlo konečne uvoľnilo a ja som mala normálny dych.
"Čo to bolo?" Nevedela som ako sa tváriť, či rozčúlene, alebo prekvapene. Či snáď vydesene, zo záhadneho hlasu, ktoré volalo jeho meno?
"Som psychopat, mal som zlý pocit," vybral sa k neďalekej lavičke. Ja ako kačiatko som šla za ním. Znovu tie záhadne odpovede, ktorým nerozumiem a nedá sa z nich výjsť.
"Zlý pocit, že niekto volá tvoje meno v lese?" Pokrčila som nos a prezrela si nohavice, ktoré boli celé od blata. Na ľavej dlani som pociťovala štípúcu bolesť, tak som sa na to pozrela. V okolí palca bola škriabnutá do krvy a prekliato do bolelo. Musela som sa zraniť pri tom páde, čo sa ani nedivím. Nanešťastie zasiahnutá bola žila, no rana bola malá.
"Ty si to počula?" Vypulil na mňa oči a zrejme si všimol, ako si obzerám dlaň. Posadil sa na lavičku, hoc bola mokrá a vložil si tvár do svojich dlaní, na znak zúfalstva.
"Nemala som počuť ako niekto volá tvoje meno? Bolo to dosť hlasné!" Mračila som na neho a sykla som, keď som si z dlane vybrala kúsok pilinky, ktorá sa mi zabodla do rany. Dereck na mňa vystrašene pozrel a všimol si moju ruku.
"Ublížil som ti? Ublížil ti on?" Vyskočil vystrašene, vzal mi dlaň do svojich rúk a so strachom sa na ňu zadíval. "Bolí ťa to? Nechceš do nemocnice?" panikáril, až mi to prišlo smiešne.
"Zbláznil si sa? Je to len škrabanec… Berieš si veci príliš vážne, až tak si ma sotiť nemusel!!!" odtiahla som od neho ruku a posadila sa na lavičku. Dereck sa nechápavo posadil vedľa mňa.
"Prepáč nechcel som. Keď si vymýšľala a nechcela si ísť…" zaprotestoval a nespustil zo mňa zrak. Oči sa mu už naplnili modrou farbou a čierna sa našťastie stratila. Mňa akoby prešiel strach.
"Mala som z teba strach… Povieš kto je 'on' a čo to všetko malo znamenať?" chcela som tomu rozumieť. Chápať tomu, ako sa mení jeho farba očí. Rozumieť jeho osobe, ktorá je čím ďalej tým viac podivnejšia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ahoj ahoj | 7. února 2009 v 15:02 | Reagovat

ahoj!! chces vyhrat mobilni telefon? tak nevahej a posli sms ve tvaru: KAMBI 244993 na cislo: 9035560 a bojuj o mobilni telefon a spousta bezva cen!! po odeslani sms vyckej na sms kterou ti dorucime aa v tom bude napsany cos vyhral ci vyhrala!! vice na www.smssoutez.blog.cz!!

2 houska houska | Web | 7. února 2009 v 20:26 | Reagovat

dnes me vsechno desi

a tohle taky

:o

3 Maggie Maggie | Web | 8. února 2009 v 10:23 | Reagovat

fuh,adrenalínová časť...a zas si to hen ukončila,grr!

4 JanuSKA JanuSKA | Web | 17. února 2009 v 22:32 | Reagovat

skoro týžden som tu nebola som cakala že tu budu minimále 2 nove diely .. :-(

5 houska houska | Web | 21. února 2009 v 22:21 | Reagovat

slecno, prosiim :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama