Únor 2009

Diablova diera XVI.

27. února 2009 v 18:58 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Hodinu som bez slov zazerala do učebnice chémie, až som počula jemné cvaknutie dverí a zasvietenie svetla. Neskôr náhle šepkanie Jasona a celkom určite Derecka, ktorý syčal únaveným hlasom. Mala som sto chutí vraziť tam a spýtať sa ho, či to myslel naozaj vážne. No vedela som, že Jason sa do toho bude pliesť, tak som to nechala na náhodu, keď sa prihovorí on mne.
Ticho som počúvala dianie v izbe. Až sa nakoniec svetlo zhaslo, začula som len Jasonove zývnutie a zapnutie telky, ktorá svietila na celú izbu a bolo to zreteľne vidieť aj cez môj červeno-čierny záves.Bez ďalších úvah som sa zadívala von oknom, do čierneho lesa, s ktorým sa ešte stále pohrával vietor. Keby som tam nešla... Možno by sa nič z toho dnes nestalo. Keby som nebola tak zvedavá...
Uložila som si učebnice a ľahla si do vyhriatej posteľe. Chvíľu som sa dívala na odraz mesiaca v okne a neskôr som únavou z dnešného dňa zaspala. Žiaden zlý sen, žiadne myšlienky, znovu len tma, akoby som bola po smrti, bez akýchkoľvek snov.
Ráno bolo pomerne tiché. V izbe bol už len Jason, ktorý sa eštelen zobúdzal.
"Jason za 5 minút, nám začína chémia," oznámila som mu akoby sa nič nedialo, hodila som si vlasy do copu a vzala si vak na plecia.

Diablova diera XV.

26. února 2009 v 9:07 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Dereck mlčal a vietor sa pohrával s našimi vlasmi. Bez pohnutie oka som sledovala jeho zamyslený výraz tváre. Hľadel na mňa rovnako.
"E.. ja.. ehm... Michele...," hľadal slová a nespúšťal zo mňa zrak. Zízala som do jeho očarujúco belasých očí a nechcelo sa mi uhnúť pohľadom. Mal tak nevinnú tvár, že som mala sto chutí ho po nej pohladiť a vlepiť mu naň jemný bozk. Snažila som sa však nemyslieť na to a čakala na odpoveď.
"Nerozumela som," odvetila som rázne a stále čakala. Dereck si vydýchol, uhol pohľadom z mojich očí na školu a vstal z lavičky.
"Bude lepšie ak si to necháš pre seba a do lesa už chodiť nebudeš. Alebo lepšie povedané, ak sa mi budeš vyhýbať," vzdychol a zostali sme hľadieť na seba s prázdnotou a mrzutosťou.
"Ha-ha. Ako sa ti mam vyhýbať, keď sme spolu v jednej izbe?" zatvárila som sa mierne urazene, ale zároveň nechápavo a stále si zvierala škrábnutu dlaň.
"Bolesť nevyliečiš... Zabudni na dnešok...," vzal mi ľavú ruku a otočil ju tak, aby videl na ranu na dlani. Bez slova mi po nej prešiel. Celým mojim telom prešli zimomriavky, akoby som na pár sekúnd úplne stuhla, úplne zamrzla. Cítila som sa ako v chladnom nebi a všetko okolo bolo krikľavo zelené a biele. Cítila som nieči dych na svojej dlani a bol neskutočne príjemny, aj keď s intezitou zlosti, bolesti, chladu, strachu a zatratenosti. Bol to priam neopísateľny pocit, pocit keď všetko krásne bolí.
Skôr než som si to všetko uvedomila, sedela som pritupene na lavičke pred školou, úplne samotná. Pozrela som sa na svoju dlaň, kde nebolo žiadne škrabnutie a ruka bola úplne čistá, akoby mi ju niekto vydrhol a nič sa mi nestalo. Derecka som nezahliadla nikde.
Bol to sen? Len úbohy sen alebo ozajstná skutočnosť? Pozrela som na svoje džíny, ktoré boli celé špinavé a to nasvedčovalo tomu, že to sen nebol. Ale ako mi zmizla tá rana? Kde je Dereck? Len predchvíľou tu bol a držal mi ruku a...

Naveky

25. února 2009 v 21:25 | Swoonie |  Jednodielne
Prechádzala sa samotná, šerím lesom, bez náznaku duše v nej ukrytej, bez akejkoľvek vášne či dávno stratenej lásky. Jemnými bledými rukami prechádzala kôrami stromov, ktoré boli tak pevné, že jej do dlaní vyrývali jemné jazvy a zanechávali na kôrach jej neznesiteľne sladkú, tmavo-červenú krv. Bielo-čierne šaty sa jej tiahli po zemi a so zlatými vlasmi sa jej pohrával jemný, nočný vánok. Mesiac, ktorý svietil tak jasne ako žiadne noci predtým, sa jej hlboko vnáral do jej čiernych očí. Slzy bolesti jej stekali chladnými, bledými lícami a dych, ktorý nebolo ani cítiť, sa jej každou sekundou zrýchľoval.
"Ak chceš odísť, nech to je na veky Jillian," ozval sa tajomný, mužný hlas z neznáma. Ľaknutím ňou jemne striaslo, no premohla svoj strach hlasným vydychnutím. Pred očami sa jej zjavil černastý vlk s jasne bledými očami. V okamihu, ako si svoje čiernej oči zakryla, sa vlk zmenil na mladého, dlhovlasého chlapca v bielej košeli a roztrhaných hnedých nohaviciach. Bol bosý a celý sa triasol od chladu, ktorý mu les doprial. Prešiel si silnou rukou, po čiernych lesklých vlasoch a z devy nespúšťal oči.
"Ak odídem, už ťa nezbadám vo svojich snoch a posteli. Ak neodídem, obaja sa stratíme z tejto zeme." Hlas sa jej triasol, akoby sa jej srdce zdesilo mladého chlapca.
"Dávno si vedela, že láska je zakázaná. Prečo si teda neprestala ľúbiť, keď sme sa ešte mohli zachrániť?" Ľahkým krokom k nej prikročil. V tom sa celým lesom ozval divoký brechot psov a jačanie zdatných mužov, ktorí sa vybrali na lov nadprirodzených bytostí, ktoré sa milovali viac, než milovali ľudskú krv či bezohľadné zabíjanie.
"Prečo si ma nedokázal zastaviť, keď bola potreba? Mohol si mi vytrhnúť srdce a premôcť tak svoju vášeň!" Deve vyhrkli ďalšie zbytočné slzy.
"Vytrhnuť srdce, ktoré bilo len pre mňa? Zriecť sa toho, čo mi bolo navždy súdené? Nikdy Jillian, nikdy!" Chlapec sa zamračil. Hluk a vreskot ľudí a psov, sa stále približoval k miestu, kde postávali a súcitne na seba hľadeli. Obaja vedeli, že dnešným dňom sa možno celý ich večný život skončí, že ich láska neprežije a ich srdcia spália nad ohňom chabých čarodejníc, ktoré im kedysi dávno pomáhali. Očakávali najhoršie z najhoršieho a ani netušili, akú moc a silu ich láska dokázala uchovať. Čo všetko by spolu dokázali zniesť. Len ďalší muž im bránil v tom, aby ich nesmrteľna láska naveky ochyrela. Len ten muž ich dokázal rozdeliť i napriek ich sile a láske.
"Uteč a zachráň sa William. Už našu lásku nespojíme. Radšej zomriem za nás oboch, než aby som niesla žiaľ v očiach, ktoré sa dívajú ako tvoje srdce horí v pekelnom ohni!" Obaja si previnile zazreli do očí. Chlapec sa k nej väčšmi priblížil a bez akýchkoľvek slov ju pevne chytil za jej chladnú doráňanú ruku, ktorá syčala bledou farbou. Jeho druhá ruka skončila na jej nádherne bledej tváry a jemne ju po nej hladila. Posmutnela viac než jej srdce dovoľovalo.
"Naša láska sa nikdy nestratí. Sľúbil som ti to!" Šepol. Obaja ztlmili svoj dych, keď začuli blízkosť a pach ľudskosti a zvierat, ktoré sa na nich každú chvíľu vrhnú a roztrhnú ich ako handry na márne kúsky.
"Prečo potom obviňuješ ma z lásky, ktorú som k tebe cítila, keď ty si ma miloval rovnako a obaja sme tomu nedokázali zabrániť?" Šepla a pomaly zatvárala oči, aby prestala cítiť tú sladkosť, ktorá sa jej stále väčšmi a väčšmi nahromadzovala do jej vysmädnutého krku, v ktorom ju neľudsky pálilo.
"Nieje čas na obvinenia. Odíď a nevracaj sa!" Zasyčal.
"Ak odídeš so mnou, až vtedy uverím tvojim slovám." Jemne pootvorila oči, aby mu mohla zahľadieť do tých jeho.
"Odísť na veky zatratenia alebo oddať sa ľudskemu bláznovstvu?" Položil si chlapec otázku.
"Ak nechceš, nerob to. Zomriem za teba, ak budeš chcieť!"
"Jedine ak by som zomrel s tvojou láskou Jillian..." Odmlčali sa.
Všade okolo nich sa rozostavali desiatky mužných chlapov s obrovskými psiskami, ktoré vrčali a z úst sa im penilo od zlosti. Chlapec i mladá deva ostali hľadieť na seba zamilovaným pohľadom, ktorý bohužiaľ neodradil náčelnika od toho, aby vydal rozkaz pustiť na oboch rozhnevaných, hladných psov.
"Milujem ťa!" Sykli si pre seba, zatvorili oči a divoké psiská sa na nich vrhli ako na čerstvé mäso, ktoré dostali na večeru. Neznesiteľný krik dievčaťa, ktoré kričalo od bolesti lásky k mladému chlapcovi sa navždy zapísalo do uší chlapov. Chlapec však dievčaťu nedokázal pustiť jej chladnú ruku, ktorú tak láskavo držal. Tak ani psy, ktoré mali zuby ba vybrúsené ich ruky nedokázali roztrhnúť. Z lásky tak ostali dve mladé srdcia, ktoré skončili v ohni čarodejníc, prekliatých silou večnosti. Od oného dňa, deň čo deň každý človek, čo stúpil do oného lesa bezohľadne zamilovaný, psiská ho roztrhali...

Diablova diera XIV.

7. února 2009 v 14:49 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Inak ako to vyzerá...," nahlas prehltol a neprestal sa dívať na nebo. "Myslím, že už by sme mali ísť," otočil sa na mňa, až som sa zdesila jeho tmavých očí, ktoré siahali do čiernej. Buď to bolo tým svetlom alebo sa jeho farba oči menila, ako sa jej zažiadalo.
"Ale ja tu chcem ešte ostať, nemám čo celú hodinu robiť," mrkla som na neho trochu rozčúlene. Znovu zazrel na nebo a potom rýchlo na mňa. Nechápala som o čo mu ide.
"Prosím Michele, vráťme sa do školy." Očami to akoby žiadal a tie znovu nabrali bledastú farbu.
"Nie. Ak chceš tak si choď, ja chcem len odpoveď a ostať tu! Je tu pekne...," stála som si za svojim.
Vzdychol a znovu na mňa pozrel žiadúcim pohľadom. "Nenechám ťa tu predsa samú, fúka silný vietor a môže sa ti niečo stať," presadil si pomedzi zuby, akoby chcel čo najskôr vypadnúť. Mala som pocit, že sa bojí lesa.
"Ty... sa bojíš byť v lese?," nadvihla som prekvapene obočie, keď som si všimla ako sa mu začina triasť ruka a jeho pohľad stále smeruje k nebu.
"Blázniš? Prestaň vymýšľať a poď!" Chytil ma svojou silou za ruku a potiahol ma tak silno, až sa mi z toho podlomili kolená, stratila som rovnováhu a spadla som rovno na nich. Vysieť mi ostala len ruka, ktorú mi pevne držal a nechcel pustiť, hoc videl, že som na zemi. No akoby to nevnímal a oči sa mu sfarbovali do čiernastej farby. Ruka sa mu začala triasť a jeho výraz tváre bol znepokujúci. Mala som z neho strach a kašľala som na to, či som celá špinavá a mokrá. Jeho tvár bola podobná jako v sne, keď nás pohltili plamene.