Diablova diera XIII.

31. ledna 2009 v 21:17 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Sama vstúpiť do lesa? Nieje to nebezpečné?" ozvalo sa za mnou, až som sebou mykla strachom. Bol to chlapčenský hrubý - povedomý - hlas.
"Čo chceš?" prevrátila som oči, keď som sa otočila a zbadala HO tam. Dereck sa opieral o strom a na perách sa mu niesol viťazoslávny úsmev.
"Chcel som sa s tebou len osamote porozprávať. Hoci tu osamote niesme, ale aspoň trochu viac od ostatných...," pozrel sa smerom k škole. Príde mi divné, že sa so mnou chce rozprávať - 'osamote', akoby sme včera v izbe sami neboli, stále ho nechápem.
"Prečo sa chceš rozprávať práve so mnou?" Nadvihla som prekvapene obočie.
"Pretože sa na mňa hneváš a mám z toho zlý pocit. Nechcel som ťa včera rozzúriť," uprene na mňa hľadel, akoby to myslel vážne.
"Ha-ha. Veľmi komické, len si zo mňa uťahuj ďalej, mne to je už aj tak všetko jedno...," posadila som sa na zem pri strome, bez toho aby som uvažovala či je to mokré alebo nie. Nemala som chuť stáť a dívať sa na neho ako mi klame do očí. "Úprimne... Čo odo mňa očakávaš?" Dívala som sa před seba a nemotorne ho sledovala jedným očkom. Ten zo mňa nespustil oči a akoby to tu poznal naspamäť prekročil pár konárov a posadil sa oproti mne.
"Čo od teba očakávam...?" Pozrel na mňa akoby sa pýtal sám seba. Možno nevedel odpoveď.
"Inak by si to všetko predsa nerobil, nie? Alebo si si takto opantal každé dievča? Preto po tebe každa tak horlivo túži?," zamračila som sa na neho. Chcela som aby mi konečne podal normálnu odpoveď. Žiadne výhovorky a prázdne otázniky vysiace vo vzduchu. Nemala som silu, skrývať v sebe všetko čo som mala na srdci.

"Nie, myslím, že toto sa stalo po prvý krát. Sedela si v tom starom aute a hovorila sama so sebou, rozosmialo ma to. Potom, keď si mala v očiach slzy... Bolo to drastické. Bála si sa nás akoby sme boli strašidlá, a zrejme ešte bojíš… Chcel som len vidieť znovu, tvoju rozžiarenu tvár a rozbúšene srdce, keď som ti chytil ruku a zahľadel ti do očí. Pripomenula si mi niekoho, koho už nemám...," sklopil zrak. Oblapil si ruky okolo svojich kolien, ako som mala ja a očami sa pohrával so svojimi bledými prstami. Ja som sa však neprestala dívať na jeho tvár, ktorá bola teraz pochmurná a akoby niečo veľke skrývala. Nevedela som čo povedať na jeho slová. Nechcela som sa ho nejako dotknúť, alebo ho jednoducho poslať preč. Bolo pekné, keď sedel blízko mňa tak bezbranný, smutný a nedíval sa na mňa. Nemala som silu, rozčuľovať sa, kričať na neho či s hnevom odísť. Len sedieť a dívať sa tu nádheru predo mnou.
"Ako si vedel... že.. budem s vami v jednej izbe?" Spýtala som sa, keď si vydýchol, akoby ho prešiel smútok. Zrejme to bol len obyčajný výdych. Smutne sa uškrnul a zahľadel sa mi do očí. "Jednoduché... Máme dosť peňazí nato, aby som dostal najlepšiu izbu. Lenže, najlepšie izby boli obsadené - prihlásil som sa dosť neskoro - a bez reči som musel byť v jednej izbe s Jasonom. Boli voľné len dve izby - pre jedného, maximálne dvoch ľudí. Teresa a jej kamarátka si vyslúžili najlepšiu izbu a čakali kým sa nepridám k nim. Lenže keby som bol v izbe s dvomi dievčatami, neviem či by som sa premohol," vrhol na mňa frajersky úškrn a pokračoval. "No na druhej strane, zbadal som tvoje meno a oznam, že su tam dve voľné miesta a to bolo pre mňa a Jasona ako stvorené. Dozvedel som sa, že si dostala štipendium a že na lepšiu izbu proste nemáš. Tak som to zariadil podľa svojho. Doviezli mi moju posteľ a urovnali tú komôrku v mojich obľúbených farbách. Myslel som, že to s Jasonom prežiješ, keď si budete fučať do uší. Ale potom ten tvoj výraz a...," to sa rozosmial a zakryl si čelo dlaňou. Zdalo sa mi to ako sen, že som mu konečne rozumela, bez toho aby som nad tym ďalej rozmýšľala. Usmievala som sa a to som ani netušila ako, jednoducho mi moju náladu zlepšil.
"Konečne hovoríš mojim jazykom. Mala by som ti zatlieskať," vyplazila som na neho jazyk. Nemala som v úmysle vysloviť to tak sarkasticky, no nedalo mi to.
"Ešte stále ti môžem zapliesť hlavu...," pousmial sa, no ďalej mlčal, akoby čakal na moju ďalšiu nepoloženú otázku. Musela som využiť situáciu.
"Čo sa stalo s Teresou?," spýtala som sa opatrne. Prišlo mi to trochu ako vypočúvanie, ale nemohla som odolať tej otázke. Viem, že to nezaujímalo len mňa ale i ostatných.
"Jednoducho sa už nevráti. Je to komplikované, nič čo by si rozlúštila...," vyplazil tentoraz na mňa jazyk on. Zamračila som sa. "Chceš povedať, že niesom dostatočne inteligentná, aby som prišla na to, že si ju odkopol, zbalila si s plačom veci a odišla?" Nadvihla som obočie, aby sa mi mračenie stratilo z tváre.
"Vôbec to nieje tak ako si myslíš!" Nahnevane vstal a natiahol ku mne ruku.
"A ako to teda je?," podala som mu ju, a postavil ma na nohy. Znovu som pri jeho dotyku dostala husiu kožu. Pustil ma a mlčal. Nadklonil hlavu na nebo, ktoré pre stromy veľmi vidno nebolo, a nespúšťal z neho oči.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Januska Januska | Web | 1. února 2009 v 15:14 | Reagovat

tento diel bol bohový :-) konečne ten Dereck taký milý bol ku nej a tak ... pekne si to napísala .. A hento jak si vyplazujú jazyky si viem živo predstaviť :-D

2 houska houska | Web | 1. února 2009 v 16:16 | Reagovat

me je tez mnohem sympatictejsi kdyz mluvi po lidsku :D oh a oddychla jsem si uz sem se bala co ji ten previt v tom lese udela....

3 Maggie Maggie | Web | 3. února 2009 v 10:21 | Reagovat

aax,neznášam hentaké ukončenia xD...to okamžite další diel...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama