Diablova diera X.

22. ledna 2009 v 18:13 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Nemôžem uveriť, že je tak... tak povýšenecký," prefrkla som si popod nos a ľahla si. Kto mu má rozumieť? Kto ho má chápať?
"Zabudla si na môj šarm... Ľudia sú nepochopiteľní. Zviera ťa zvedavosť a túžba vedieť, či sa mi páčiš...," šepkala som si ironicky a tvár si položila na jemný červený vankúš. Pozrela som von oknom, kde ešte stále pršalo a ďalej rozmýšľala. Nakoniec som to všetko hodila za hlavu a únavou z prvého dňa v škole, som zaspala. Snívalo sa mi o hriechoch. Siedmych smrteľných hriechoch. A všetky som vykonávala ja a sprevádzal ma Dereck. Nechápala som tomu, no pri hneve, lakomstve, lenivosti, márnivosti, nenásytnosti, závisti i žiadostivosti bol pri mne a pevne ma držal za ruku, akoby to so mnou prežíval. Keď som mu pozrela do tváre, jeho oči neboli svetlomodré, ale nasýtené čiernou farbou. Stále sa smial a mne sa liali slzy. Zrazu sme sa vynorili v tme,kde sme videli len neznáme tváre - tváre bez očí, ktoré mi naháňali strach. Keď sa tváre približovali, zjavili sa pod nami plamene a ja som strachom vykríkla.
"Hej Michele... vstávaj," počula som odniekiaľ hlas, čo ma prinútilo otvoriť oči a zazrela Derecka, sediaceho na posteli, ako sa nado mnou skláňa a drží ma za ruku. Dýchala som akoby mi išlo o život. Čo najrýchlejšie som ruku od neho odtiahla a položila si ju na svoju hruď, aby som prestala tak zbesene dýchať. "Kričala si, akoby horelo, zľakli sme sa," pozoroval ma vydeseným pohľadom a všimla som si, že za nim stojí unavený Jason, ktorý bol ako neprítomný. Nemohla som spomaliť svoj dych.
"Kričala som?," nadvihla som obočie akoby ma to prekvapilo.

"Áno. Akoby ťa niekto chcel zavraždiť, alebo akoby ťa naháňal pes, ktorý mal besnotu. Si v poriadku?," nespúšťal zo mňa svoje vystrašené modré oči. Srdce mi prestalo búšiť tak bláznivo, keď som ich všimla. Žiadna čierna farba, žiadne plamene ani hriechy, bol to naozaj len zlý sen. Zlý sen...
"Áno som v poriadku. Naozaj len zlý sen," sklopila som zrak a upravila si vytrčajúce vlasy za uši.
"Tak to je potom v pohode. Vyľakala si nás," usmial sa na mňa pokojne a vstal z mojej posteľe. Jason si hlasne zývol. "Prepáčte, nechcela som," pozrela som na oboch nevinne.
"Nevadí, stávaju sa aj horšie veci," odfrkol unavený Jason a zmizol za červeno-čiernym závesom. Dereck nado mnou stál akoby som mala zomrieť, alebo horúčku. Díval sa na mňa už trošku pokojnejšie ale dýchal rovnako vydesene ako ja.
"Určite to nič nebolo?," spýtal sa nakoniec.
"Nie som v poriadku," prikývla som a všimla som si, ako sa mu trasú ruky. Akoby o tom všetkom vedel, akoby v tom sne bol naozaj so mnou. "Tak teda fajn, dobrú noc...," odfrkol, zhasol mi malú lampičku a odišiel taktiež do svojej postele.
"Dobrú...," šepla som a pokojne ležala. Dívala som sa na mesačný svit von oknom, aby ma aspoň odtiahol od spomienok na ten sen. Naozaj divné, nikdy sa mi nič takéto nesnívalo. Ďalší otáznik nad Dereckom a vôbec týmto diablovým brlohom, ktorý sa nazýva stredná škola. Nakoniec som únavou našťastie zaspala.
Bála som sa, že sa mi ten sen bude snívať znova, no našťastie sa to nestalo a moje sny boli čierne - nesnívalo sa mi nič. Ráno sa začalo kľudne. Streda bol deň, keď NAŠA alebo vlastne všetky triedy, sme mali 'pomiešané' hodiny, takže sa budeme stretávať s prvou a druhou skupinou. V izbe som Jasona ani Derecka nevidela, takže som začala deň úspešne. Svojou orientáciou som našla prvú hodinu - Biológiu, v hlavnej budove školy, kde som musela prejsť viac než 200 schodov. Bola to drina a našťastie som na hodinu nemeškala. Všimla som si, že všetci sú už v triede a jediné voľné miesto bolo pri dievčati s dlhými rovnými červenými vlasmi, odpudivými čiernymi očami a dokonalou tvárou. Zhodnotila som, že je to Ilona Powellová. Posadila som sa vedľa nej, bez jediného slova. Pozrela na mňa a premerala si ma jedným jediným pohľadom.
"Michele Davnová?," spýtala sa ma. Hlas mala zachrípnutý, no dokonale jemný zároveň. Keď som sedela bližšie pri nej, všimla som si, že je ešte krajšia ako som ju videla prvykrát. Na krku jej vysel rovnaký čierny kamienok, ako Dereckovy a rovnako na čiernej obyčajnej šnúrke.
"Áno...," prikývla som a stále ju pozorovala.
"Ilona Powellová," predstavila sa rázne. "Ty si to dievča, čo spí s mojim bratom?," tie posledné slová šepla. Nechápavo som na ňu vypulila oči, akoby som ju chcela zjesť za slová, ktoré o mne práve povedala, no snažila som sa ovládnuť moju ruku, aby jej nedala facku. Zrejme
sa od Derecka veľmi nelíši.
"Nespím s ním, sme spolu LEN v spoločnej izbe," to sa rozosmiala. Nechápala som jej reakcii, no jej smiech bol tak krásny, že som sa krivo usmiala, akoby som ani nevedela, či sa smiať naozaj chcem alebo nie. Bola naozaj očarujúca.
"Prepáč, zle som to povedala, snažim sa obnovovať si svoju slovnú zásobu knihami a jediné čo mi ponúkajú moji spolužiaci, sú väčšinou erotické alebo romantické knihy. Veľmi ma to mrzí," začala básniť. Jej angličtina nebola tak prenikavá ako Dereckova, alebo kohokoľvek iného, mala tak trochu z francúzskeho a ruského prízvuku navzájom, znel neuveriteľne podivne, no dokonale jej sedel.
"Nevadí, len som sa zľakla...," začervenala som sa.
"Naozaj prepáč. Nepokúsili sa tí dvaja... podvodníci o niečo, však že nie?," hľadala slová.
"Myslím, že naozaj nie. Mali by?," nadvihla som obočie s úsmevom.
"Zrejme si myslia, že môžu opantať každé dievča. Počula som o tebe, že si iná," znovu šeptala. Znovu hľadala slová, alebo to 'iná', sa jej len vyšmyklo?
"Iná?," takzvaná - moju najobľubenejšia - reakcia = nechápavá.
"No, že si nedostala infarkt, keď si zbadala Derecka a hneď mu nepovedala, či by sa nechcel zastaviť večer v tvojej izbe," obe sme sa rozosmiali. Neviem prečo i ja, ale prišlo mi komické ako to povedala. Stále šepkala.
"A to robilo každé dievča v tejto škole? Myslím, že všetke ten infarkt prežili," poobzerala som sa po triede.
"Máš pravdu, tým infarktom som to prehnala...," zachechtala sa, čo mi pripomenulo Dereckov smiech, takže predsa len musí byť medzi nimi nejaký súrodenecky vzťah, hoc Ilona je milšia, temperamentnejšia a až na ten neškodný prízvuk aj inteligentnejšia. Páči sa mi, aká je veselá a všetko okolo. V tom ale vstúpila do triedy profesorka, celkom mladá, mala bledú tvár -povedala by som, že vyzerala rovnako ako tá Ilonina- oči mala obrovské a pery plné a priemerne veľké, vyzerala naozaj očarujúco a dlhé ryšavé vlasy ju ešte väčšmi zdokonaľovali. Bola nádherná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Houska Houska | Web | 23. ledna 2009 v 13:53 | Reagovat

už jsem se lekla že všichni powellovi budou takovy...namysleni :D

a tyhle sny...horsi je kdyz se mi zdaj kdyz jsem vzhuru, obcas mam obdobi kdy se bojim i porcelanove panenky...

tesim se na dalsi ;)

2 sattynka sattynka | Web | 24. ledna 2009 v 9:54 | Reagovat

joj rysave vlasy:(:(

3 Maggie Maggie | Web | 26. ledna 2009 v 14:44 | Reagovat

uh, som zvedavá jak si vymyslela, že čo nakonec powellovci budú zač xD...je to zajímavé♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama