Diablova diera IX.

19. ledna 2009 v 22:06 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
Keď sa konečne skončilo vyučovanie, každý sa šiel venovať svojim aktivitám - napr. hodiny gytary, šport, alebo obyčajná knihovňa, kde sa vraj zmestí aj celá škola, taká je obrovská. Znovu sa rozpršalo. Vzala som si svoje veci a s veľkou nechuťou, v stálom zamýšľaní nad Dereckovými slovami, som sa premiestnila do hlavnej budovy, kadiaľ som cez chodbu prešla k budove chémie a tamadiaľ zas do našej budovy. Vyliezla som na druhé poschodie a odomkla izbu. Každý z našej izby dostal kľúč, aby to tu nikto nevykradol, keby ju náhodou jeden z nás nechal otvorenú. Odomkla som a vydýchla si keď som zistila, že tu ešte nik není. Hodila som vlhký vak na zem, prestrapatila si mokré vlasy a zamierila si to do svojej komôrky, kde som vytiahla všetke potrebné veci na osprchovanie. Zamkla som sa do kúpeľne a rozplívala sa nad teplou vodou, ktorá mnou stekala.
Nedalo mi to nerozmýšľať nad tou vetou. Času bude dosť, skôr než prídeš na to, že vyzeráš ako mladý anjel, ktorý našťastie neprežil žiadnu zrážku s autobusom. Neopísateľne drzé. Urážka to teda nebola, vyznelo by to inak. Keby to bol kompliment, nespomenul by tam ten autobus. Je to bláznivé.

Vypla som sprchu a zabalila sa do osušky, vlasy som si vysušila fénom a pokojne som vyšla z malej kúpeľne. Našťastie sa ešte nestihli vrátiť, tak som sa pokojne prezliekla a pozrela si rozvrh na zajtra. Nebolo tam nič, čo by som nemala zvládnuť, ešte lepšie zasiahli ma dve voľné hodiny miesto piatej a šiestej, čo bolo potešujúce. Po obede si môžem niekam na dve hodiny vyraziť a neskôr sa vrátiť na latinčinu, čo nieje tak strašné. Konečne ma dnes niečo rozptílilo. Hneď som si sadla na parapetu a pozorovala ako vonku leje. Všimla som si, spomínaný les. Keď som sa naň poriadne zazrela, zachvela som sa pri pohľade ako sa vietor pohráva s ihličnatými stromami a hýbe nimi. Z myšlienok ma zobudilo, hlasné zaklopanie na dvere. Pozbierala som sa a šla som otvoriť.
"Čau, zrejme som stratil kľúč a musím na klavír, nevieš kde mám noty? Alebo aspoň kľúč?," vbehol dnu celý mokrý. Jason vyzeral dosť zmätene, prehľadával celú izbu ani som nestihla zatvoriť dvere a poriadne reagovať, keď vykríkol. "Mám toooo, vďaka si sladká...," žmurkol na mňa a než som sa prebrala vypadol z izby spoločne s malým kľúčom a notami. Kývla som nechápavo plecami a keď som chcela zatvoriť dvere, nohou ich zastavil Dereck, ktorý vchádzal do izby.
"Ďakujem za privítanie," poznamenal mrzuto aj on cely premočený a hodil vakom na zem. Teraz som už v pokoji zatvorila dvere a nahlas si vzdychla.
"Nevšimla som si ťa," poznamenala som a posadila sa na Jasonovu posteľ s tým, že očakávam vysvetlenie z dnešného poobedia.
"To iste," pozrel na mňa povyšenecky a posadil sa na svoju posteľ. Zobliekol si čierny dlhý kabát a rozcuchal si mokré vlasy. Hľadel na mňa s úsmevom a obaja sme čakali kto prehovorí skôr. Nabrala som odvahu.
"Vysvetlíš mi to už?," nadvihol obočie a zachechtal sa. Zvliekol zo seba aj tričko, pod ktorým nemal nič. Mal štíhlu, vyšportovanú postavu, takže jeho bledé telo ohromovali svaly a keď sa otočil, na chrbte som si všimla veľkú jazvu, ktorá vyzerala akoby sa mu do tela zabodli veľké bodliače. Pri tej predstave som stuhla.
"Mám ti vysvetliť, že som proste vedel, že s nami budeš jediné dievča a chcel som byť zdvorilý?," uškrnul sa a mokré veci položil na malú pohovku.
"Tak prečo sa ma tvoj poslík pýtal na izbu, keď to teda vedel? Prečo si chcel vedieť moje meno, keď si ho už vedel?," mala som tých otázok viac a viac.
"Ľudia sú nepochopiteľní. Zviera ťa zvedavosť a túžba vedieť, či sa mi páčiš...," zasmial sa znovu. Vypulila som na neho oči a nahlas prehltla. Nie. To som v úmysle nemala, nechcela som vedieť, či sa mu páčim... Alebo to bolo tým? Nie. Rozhodne nie.
"Niesom ako ostatné. Myslíš, že ťa budem oháňať na posteli bičíkom ako Teresa alebo neviem kto ešte?," vyhrkla som zo seba, ani nevedno ako a zmocňovala sa ma zlosť. Dereck len kývol hlavou a stále sa smial.
"S Teresou nechodím, ak narážaš na to. Chodili sme spolu pred pár minútami, keď sa ma nezačala dotýkať," stále sa smial a ja som bola v cudzine ešte viac. Nechápala som jeho reči, akoby vykradával knihy aby ma zmiatol. Pekne sa mu to darilo. K tomu jeho smiech znel falošne, akoby skrýval bolesť a smútok, čo sa mi na ľuďoch obzvlášť nepáčilo.
"Si naozaj divný človek," mračila som sa na neho s úmyslom pobrať sa do svojej komôrky. Dereck si len s úsmevom vydýchol a zadíval sa mi do očí, čo ma nechalo sedieť.
"Som rád, že som len divný. Zabudla si na môj šarm," žmurkol na mňa, čo ma rozzúrilo a vyskočila som z postele. "Ak by si sa mala dozvedieť všetko na jedno kopyto, potom by tvoj život nebol až tak dlhý...," uškrnul sa na mňa. Znovu som nechápala o čom to hovorí.
"O čom to zase hovoríš?," vykríkla som. Som tu druhý deň a mám pocit, akoby som týchto ľudí poznala aspoň tri roky. Komunikovala som tak s nimi, smiala som sa tak s nimi, hádala som sa tak s nimi... Všetko je položené na hlavu, ON je položený na hlavu, nerozumiem mu aj keď hovorí plynule anglicky. Zmätene som sa zašila do komôrky a posadila sa na svoju veľkú posteľ. Bola som rozčúlená a nechcelo sa mi už čakať na ďalšiu prázdnu odpoveď. Počula som len Dereckov smiech a hlasný výdych. Nepáči sa mi, že mi nechce odpovedať na otázky. Myslela som, že je naozaj šarmantný, vynaliezavý, milý a ľahko spoznateľný, lenže teraz viem, že som sa mýlila. Dereck je... Je to len jeden veľký, nafúknutý kus otáznika.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 houska houska | Web | 20. ledna 2009 v 16:35 | Reagovat

ano to teda je nafoukany...nemam rada lidi co mluvi v hadankach a jeste se tim povysuji ze jim druzi nerozumi...

2 Maggie Maggie | Web | 22. ledna 2009 v 16:59 | Reagovat

hmm...vidno,že ťa to baví písať,dávaš do toho všetko a je to vidno...už nex je další diel xD

3 sattynka sattynka | Web | 24. ledna 2009 v 9:43 | Reagovat

Väcsina chlapow, si len otázniky....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama