Diablova diera III.

16. ledna 2009 v 19:16 | Swoonie |  1.Začiatok
Pomaly a celá vydesená som šla za všetkými tými ľuďmi, čo si vravia moji spolužiaci, no vyzerajú oveľa vyspelejšie, než na 17 rokov. Myslím, že bude naozaj ťažké zapadnúť sem, nikto sa tu zrejme už nezaoberá starými komiksmi a asi vôbec nie kreslením, alebo niečim podobným. Som jasný outsider!
Z deprimujúceho myslenia ma však prebrala chladná ruka na ramene, až so mnou poskočilo, tak som sa zľakla. Myslela som si, že idem posledná, no nejaké dievča bolo za mnou úplne posledné. "Ahoj, dúfam, že som ťa nevystrašila," hovorila dychtivo a jemne sa usmievala. Myslím, že keď nás rozdeľovali, medzi nami nebola, takže buď sa stratila alebo prišla dosť neskoro. "Ahoj, nie - je to v pohode," hoc ma vydesila na smrť, trochu klamstva nezaškodí. V tom dohnala môj krok úplne a všimla som si jej červeno-bledú tvár. Zrejme bežala, aby to tu stihla. Dychčala až kým sa jej neuľavilo a nenabrala ten správny uvoľnený dych.
"Dúfam, že ste tretia skupina, lebo ak nie som vo veľkom hajzli," vydýchla si a upravila si svoje červeno-čierne dlhé vlasy a rozopla bielu blúsku, na ktorej bola pripnutá ružová stužka.
"Áno sme, meškala si alebo...?" nedokončila som. Ani som nevedela čo tým 'alebo' chcem povedať. Jej krátka sukňa a hlboký výstrih naznačoval čosi iné, než som mala v mysli ako obyčajné meškanie. Priznám, že vyzerala ako taká malá slušná pobehlica.

"No nemohla som sa totiž zúčastniť úvodu, pre meškanie lietadla a hroznej zápchy, takže foter zavolal riaditeľovi a ten ma zaradil sem. Ešteže som si zvolila prvú chodbu, ktorú som zbadala, inak by som tu zahynula." mumľala a ja som medzitým vnímala postavu, ktorá išla pred nami. Bol to Dereck Powell a akoby na zavolanie sa k nám otočil a pozrel sa mi do očí. Konečne som si ho naplno všimla. Jeho oči mali bledú až modrastú farbu, mala som pocit, že jedno je sfarbené viac než druhé, no zrejme to bol len pocit. Pery mal plné a lícne kosti mu pekne vytrčali. Vyzeral ako to najdokonalejšie čo som kedy videla, ako som zbadala u jeho sestry, nemal ani jednu jedinú chybu- bol dokonalý. Vyvišoval to ešte jeho dlhý štíhli krk, na ktorom sa niesol čierny kameň, na čiernej obyčajnej nitke. Skôr ako som sa snažila vypadnúť z mysle zaľúbenia sa milo usmial a ja som padla zas. Zastavil sa, akoby na nás chcel počkať a nespustili sme zo seba oči. Spomalili sme krok.
"Ahojte, ja som Dereck Frank Powell, ale stačí len - Dereck." podal mi ruku a jeho nehorázne milý úsmev ani na sekundu neupadol. Niesli sme sa stále tajomnou chodbou a ani mi nevadilo, že je viac tma než svetlo, čo z duše nenávidim. Onemene som mu podala svoju ruku a stále mu hľadela do očí. On mi ju zľahka vzal a ako pravý gentelman mi ju pobozkal. Zachvela som sa ako som len vedela, a mám pocit, že sme to cítili obaja, až sme zabudli na moje meno. No akoby sa nič nestalo otočil sa na dievča vedľa mňa a urobil to isté. Je vidieť, že je omámená rovnako ako ja. "Ja som Nicole," odpovedala rázne. "Nicole Rusová," dodala s milym úsmevom a mala som pocit, že mala zo seba chuť strhnuť tu blúzku a skočiť po ňom, tak ho hltala. No úprimne, bez tej blúzky som na to mala chuť aj ja.
"Rád som vas spoznal dámy. Som rád, že som s takými krásnymi dievčatami v jednej triede," poznamenal šľachetne a pritom ma pozoroval. "No stále neviem tvoje meno...," pozrel na mňa a ja som sa len zhlboka nadýchla. "Michele..." srdce mi bilo ako zbláznené, myslím, že toto nerobilo nikdy."Michele Davnová." dodala som nakoniec pokojne a s vášňou som prehltla. Uprene a s úsmevom na mňa pozrel, až som mala naozaj zlé úmysli.
"Idem sa zoznámiť s ďalšími, zatiaľ sa majte," zamával nám a my ako blbé sme za nim ostali zízať. Odišiel k dvojici dievčat pred nami a zopakoval to, čo praktizoval s nami.
"Takže Michele?," pozrela na mňa, už v poriadku Nicole, keď sme vyšli z dlhej chodby a ženská niečo trepala o tom, kde čo je.
"Áno, ty si Nicole?" spýtala som sa, aby som nebola trápna, neskôr keď jej meno zabudnem, čo sa mi stáva často, hoc poznám naozaj málo ľudí.
"Presne tak." usmiala sa milo a pochopili sme, že naša reč prestala, keď nás 'ženská' doviedla do tretej budovy, cez chodby a malý dvor.
"Myslím, že každý z vás dostal - pochopiteľne - svoje číslo izby. Tí, ktorí ma nepočúvali," očkom zazrela na mňa a Nicole."Sa nebudu môcť vyhovoriť na to, že sa stratili a nevedeli kde je trieda. Máme zajtra prvú spoločnú hodinu, tak sa snáď potešíte z toho, že sa nebudeme musieť predstavovať a rovno môžme začať." pousmiala sa pohrdavo a pocit že ide o zázračnu vílu zo mňa opadol. Vybrala som si z vrecka papierik, ktorý označoval číslo mojej izby a poobzerala som sa po ostatných. Takmer nik už pri mne nestál. Celá nesvoja som šla na druhe poschodie a hneď som zbadala izbu 357. Na tejto škole je známe, že tu nedelia podľa pohlavia, ale bez zamýšľania hodia dievča k chlapcovi, bez ohľadu nato, aký je psychopat a čo je možný večer spraviť. Radšej som nato nemyslela a zvedavo otvorila izbu, kde som zbadala svoju batožinu, ale i tri veľké čierne kufre, ktoré určite neboli moje. Vošla som do veľkej izby, ktorou sa niesol slnečný lúč a na moje nešťastie som tam zbadala Derecka ako za sebou ťahá malý kufor a myslením si vyberá posteľ. Zrejme si ma ani nevšimol, alebo by som povedala, že si ma nechcel všimnúť. Dúfala som, že je to len výplod mojej fantázie, ale ako neštastie sa za mnou rútila ďalšia osoba s vreskotom, dosť silným a chlapčenským. Ja i Dereck sme sa za seba vyľakane obrátili a do izby vošiel ďalší chalan, s blond strapatými vlasmi ,hnedými očami a samozrejme oblečení v čiernom obleku. Akoby sa nič nedialo hodil kufor na zem a zazrel na nás. Jeho vysoká postava robila tieň i oknu z ktorého sa bažili slnečné lúče.
"Izba 357?" pozrel na mňa. Dereck sa rozosmial, až si sadol na posteľ, ktorá mu bola najbližšie. Ja som ani nevedela kam sa dívať, tak som hádzala pohľady z jedného na druhého. Dereck sa na mne zrejme dobre zabával a chalan, čo stál predo mnou nevedel či sa smiať, alebo sa tváriť udivene. V tom tichom smiechu sa ozval nad nami rachot a okrem tých dvoch, som sa naozaj zľakla. No ani jeden z ních si z toho nič nerobil.
"Dereck ty si vedel, že s nami bude ona, že?" ukázal na mňa prstom a akoby som bola skrinka na ponožky, prešiel okolo mňa a sadol si vedľa smiaceho sa Derecka. Stále som nechápala či to čo sa deje je pravda, alebo len hlúpy žartík.
"Vedel! A vieš prečo som ti to nepovedal? Lebo by si sa dal preložiť na inú izbu a ja by som tu bol s dvoma babami a vieš ,že to..." to sa rozosmiali obaja, až som z toho smiechu dostala zimoriavky. "No nevystrašíme ju predsa... Michele, toto je môj dobrý starý kamarát Jason," to Jason vstal a predklonil sa predo mnou, akoby som bola kráľovná. Nahlas som prehltla. Neviem čo si mam teraz myslieť, som v izbe s dvoma chalanmi, ktorí vyzerajú naozaj dobre... ale na druhej strane sú to chlapi a chlapi chcú len jediné...a to vie každá žena!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama