Diablova diera II.

16. ledna 2009 v 19:15 | Swoonie |  1.Začiatok
Vošli sme do okrúhleho sálu, kde sme sa tlačili spoločne s ostatnými, až kým sme si nesadli na voľne miesta. Miestnosť bola obrovská, všade pred nami -kedže sme sedeli takmer úplne vzadu- boli stoličky a na nich plno ľudí, mami a otcovia so svojimi ratolesťami. Miestnosť bola vyzdobená obrazmi a luxusnými lampami. Strop sa vyvíjal v maľbách a tak trochu som sa cítila ako v kostole, no pôsobilo to nádhernym dojmom. Vpredu stál chlapík, čiernej pleti a naštvane sa na všetkých pozeral. Hneď som odhadla, že je to riaditeľ tejto školy. V tvári mal určitú zlosť a prial si aby to už skončilo, poskakoval z jednej nohy na druhú a nervózne si niečo mumľal. Za chlapíkom bol obrovský stôl a za nim sedelo kopec starších ľudí. Chvíľu to vyzeralo, akoby to bol žartík z Harryho Pottera, no nemali na sebe zvláštne uniformy, tak som túto myšlienku vypustila, že sú to obyčajní profesori. Zrazu sa riaditeľ postavil pred neďaleký mikrofón a trpezlivo po ňom poťukal prstom, aby si overil či funguje. Všetci v miestnosti upreli svoju pozornosť na neho a ja som zamrzla.
"Srdečne by som vás chcel privítať na Súkromnej strednej škole Eton a začiatku nového školského roku," odkašľal si. V tom príšernom tichu a v tejto veľkej miestnosti, to bolo počuť tri krát hlasnejšie, no pokračoval. "Vítam nových študentov, ktorí sa tu dostali vďaka štipendiu, ale taktiež i našich viacročných študentov, ktorí budu tento rok maturovať a..." pokračoval so svojimi bľabotami, no ja som ho už ďalej nezniesla vnímať. Zahľadela som sa na mamu, ktorá vyzerala rovnako znudene ako ja a snažila sa vnímať.

Ja som sa na to vykašľala a zvedavo som sa obzerala po miestnosti, či niekto vyzerá, že tu je prvý rok, a dostal sa tu pomocou štipendia ako ja, alebo či je tu niekto taký 'chudobný' ako ja. Zaostrila som poriadne svoj zrak, no nič podobné mne, som nezahliadla. Dúfala som, že aspoň štipka ľudí, podobných mne, mi nájde nových priateľov a konečne sa niekam zaradím a budem si mať s kým poriadne pokecať, no márne.
"...A tak tento rok zakončíme ,vianočným plesom. No myslím, že to je všetko. Samozrejme teraz by som vás rád požiadal aby ste v pokoji odišli do svojich izieb, v pohodlí sa vybalili a zajtra sa začína normálne vyučovanie. Poprosím prvákov, ktorí su tu noví aby zostali a vypočuli si pravidlá šk...," to nedohovoril a všetci nadšene vstávali a vrzgali stoličkami. Počula som štikot dievčat, ako sa tešia z vianočného plesu a ako sa vítajú typom ,že po sebe skočia, alebo sa vyposinkujú. Naozaj zvláštné - to všetko.
S mamou sme ostali sedieť na miestach a čakali až všetci - tí ktorí tu teraz nemali byť - odídu. Trvalo to ešte asi 10 minút, pokiaľ sa všetci nevypracú a ostalo nás tam asi 40, keď som počítala iba ľudí, ktorí sa podobali na študentov a nevyzerali starší ako 30 rokov.
"Teraz budem čítať mená a postupne sa budete presúvať do prvého radu..." oboznámil nás riaidteľ a ukázal na rad stoličiek pred ním.
"Takže... Liz Steewová, Marco Heminthon...," a tak pokračoval, až kym nedošiel na moje meno. "Michele Davnová, Dereck Frank Powell, Ilona Powell a Steven Mesanger." všetci sme si posadali na stoličky v prvom rade a keď som sa otočila na mamu, mala v očiach slzy od nadšenia. Bude naozaj trápne, ak začne plakať, naozaj veľmi trápne. Otočila som sa späť čelom k riaditeľovi a vnímala jeho oboznámenie so školským poriadkom školy. Neskôr nás roztriedil do troch skupín, a ja som si až vtedy všimla spomínaneho Derecka Franka Powella, ktorý sedel, zrejme so svojou sestrou, neďaleko mňa a o niečom si šeptali. Zistilo sa, že sme spolu v skupine a náš rozvrh je úplne rovnaký. Udivene som na neho zazerala a premeriavala jeho čierne, po ramena dlhé vlasy a hodvábne bielu tvár, ktorou sa pohrával úsmev. Cez vlasy mu nebolo vidno do očí, no nos mal štíhli a špicatý, ktorý vytrčal aj cez objem vlasov.
"Môžete sa rozísť do izieb," povedal napokon a konečne odišiel s výdychom k ostatním, ktorí sedeli za ním. Jeden z nich, plešatý a dosť vysoký chlapík ho povzbudivo potľapkal po ramene a odišli spoločne chodbou vedúcou, neviem kam, no typujem, že to bude zrejme riaditeľna alebo čosi také.
Všetci sme po jeho odchode vstali zo štoličiek a zamierili si to k najbližším. Mama vyzerala nadšene a utierala si slzy. Hneď ako som k nej podišla, srdcovúcne ma objala.
"Mami prosím neplač...," snažila som sa dýchať pod jej desným objatím.
"Ale keď to moja dcérenka, ty si ani nevieš predstaviť, aká som hrdá nato, že som tvoja matka. Tvoj otec...," a znovu začala s tym darebákom.
"Nespomínaj ho zas toľko za jeden deň, neprospieva mi to," zamumľala som opartne aby som jej nepokazila radosť a ona sa odo mňa automaticky odtiahla.
"Fajn," vydýchla si a utrela si tie zvyšné trápne slzy. "Dávaj tu na seba veľký pozor! Nechcem aby sa ti niečo stalo, viem ako vieš čokoľvek vyviesť. Veľa jedz a keby si niečo potrebovala, smelo mi zavolaj a podrobne mi porozprávaš, čo sa nové udialo a aké to tu je. Jasné?" smrkla si nos do látkovej vreckovky, až ma jej komická tvár pri tom rozosmiala. Ja som len na súhlas prikývla a vzala si svoje veci, aby som si ich odniesla do izby.
"Tak sa maj mami, ľúbim ťa." objala som ju naposledy. Ona vynorila ďalšie slzy, ktoré si náhle utrela."A na Vianoce prídeš domov, áno?," zafrflala a ja som znovu len nemo prikývla. "Ahoj," vnútila mi pusu na tvár a odišla veľkými dverami, ktorými sme predtým vošli.
Ja som sa poobzerala vôkol seba a každí, koho riaditeľ predtým vymenoval nehybne stál a pozoroval každého človeka v miestnosti. Čakalo sa na tzv. Pána Guina, ktorý nám mal ukázať naše izby a tak trochu i areál školy. Najradšej by som bola, keby sme to už mali za sebou a mohla sa hodiť pod horúcu sprchu.
V tom k nám prišiel chlapík, celkom nízky- nemohol mať viac než 160 cm, vlasy mal blonďavé a strapaté. S ním prišli i dve staršie ženy, elegantne oblečené s milým úsmevom, až mi tak trochu prišli ako zázračné staré víly.
"Tak prvá skupina so mnou," vyhlásil krpatý pán Guin a asi 12 dievčat sa zastúpilo za neho. Ešte si preveril mená a spoločne odišli jednou z ďalších chodieb.
V tom bližšie pristúpila, jedna zo žien, s dlhými blond vlasmi a modrými očami. Tvár mala znepokojenú, akoby si nás všetkých preratávala. "Druhá skupina za mnou, prosím!" ohlásila a taktiež ako pán Guin skontrolovala si všetke ich mená. No neboli tam už len dievčatá, ale dosť veľká časť chlapcov. Všimla som si, že tam patrí aj údajná Ilona Powellova, zrejme Dereckova sestra. Zadívala som sa na ňu so záujmom, mala dlhé červené rovné vlasy po zadok, bola vysoká a štíhla a jej tvár bola úplne dokonalá, až na odpudivo čierne oči, z ktorých šiel strach. Keď odišli, samozrejme inou chodbou ako prvá skupina, múdro sme sa priblížili k poslednej žene, ktorá mala taktiež blond vlasy, až nato ,že krátke a zopnuté do copu. "Tretia skupina za mnou." vyhlásila a premerala si nás okom. Bolo nás osem dievčat a piati chlapci. Preverila si naše mená a vyšli sme chodbou, ktorá bola blízko hlavného východu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama