Diablova diera I.

15. ledna 2009 v 22:37 | Swoonie |  1.Začiatok
Deň.
Bol to deň ako všetky ostatné dni, hoc s malou iskrou nádeje, že to bude už o čosi iné. Malá iskra však nestačila...
Prešla som schodmi zanesená plným náručím kníh, a narazila som do človeka, ktorý sa podobal na môjho zlostného brata. Drgol do mňa celou svojou silou, až som sa takmer potkla a všetke knihy mi popadali. Našťastie som sa udržala o zábradlie a zlovestne na ňho zazrela.
"Ďakujem Joe." neveriacky som pokrútila hlavou, ako to berie bezočivo a ako rýchlo vedel v zlom čase zmiznúť do svojej izby. S výdychom som knihy začala zbierať a to už na mňa z obývačky volala mama, celá naštvaná.
"Michel pohni si, inak ťa z tej školy nadobro vyhodia a to ťa tam ešte nevideli!" stála pred poschodím, s jablkom a kľúčami v ruke a netrpezlivo sa hýbala.
"Počkaj, nech to všetko pozbieram," zamumľala som a neochotne som knihy zo zeme skladala na neďaleký stolík, aby som si ich mohla pevne vziať späť do náručia. "Keby mi aspoň niekto pomohol..." znovu som vydýchla, vzala si knihy a opatrne sa blížila k nervóznej mame.
"Je to tvoj prvý deň a nechcem aby to dopadlo zle. Nechcem aby si tam mala problémy a už vôbec nie, aby si meškala len kvôli týmto kravinám," nazúrene pochodovala a otvorila mi dvere, vedúce pred náš dom, kde sme mali auto. "Načo ti to všetko vlastne je?," pozrela na mňa a zamkla dvere domu, bez toho aby si všimla, že tam ostal jej syn Joe. Ja som stála pred autom a čakala pokiaľ mi otvorí dvere, nemala som chuť jej pripomínať, že Joe je ešte stále doma, nech sa neskôr vykričí na neho.

"Je to internát, tam takého veci budem potrebovať, naša triedna profesorka, mi poslala zoznam kníh, ktoré budem potrebovať...," pripomenula som jej. Tá si len niečo popod nos zamrmlala a konečne mi otvorila dvere auta, ktoré zašomrali ako stará rachotina. Nemali sme veľa peňazí, no mama chcela pre mňa vždy to najlepšie. Odkedy nás otec opustil, myslí len na to, ako zvladnem štúdium, aby som neskôr mohla uživiť celú rodinu a o ňu sa starala, na jej staré kolená. Na znak musim priznať, že škola mi šla, mala som to po svojom 'drahom' otcovi, ktorý je teraz niekde v strede Európy a hrá sa s peniazmi a okrúhlimi dievčatami.
Mama za mnou zabúchla dvere, obišla auto a nasadla si doň, vedľa mňa na stranu šoféra. Naštartovala túto našu krásnu rachotinu a vydali sme sa do malého mestečka, ktoré bolo pár kilometrov od nášho veľkého Londýna. Presnejšie bol Bristol 185 km západne od Londýna, tak nám cesta zabrala dosť času, spoločne so zástavkami, ktoré neboli až tak veľké, ako zveličovala moja drahá mama.
"Si si istá, že dotiahneš túto školu?" pozrela som sa z okna, keď sme obchádzali veľkú budovu, stavanú v starom štýle, až z toho išiel nádherny príval strachu.
"Celkom určite, povedala som ti, že pre to, aby si študovala spravím čokoľvek." Pohladila ma teraz milo po tvári a zastali sme. Mama vystúpila ako prvá a ja som ostala sedieť ako omámená. Vravela som si, že tam nechcem ísť, no na druhej strane, to musí byť naozaj zábava chodiť práve sem.
"Tak poď von z toho auta!" zavrčala, keď mi vyberala batožinu z kufru a poslušne ju ukladala na chodník. Ja som však ostala ďalej sedieť.
"Súkromna škola, milá Michele Davnová, tvoj život sa práve mení v jednú veľkú budovu, plnú peňazí, falošných ľudí a prehnaných bifľošov, ktorí nebudu mať zľutovanie s chudinkou ako si ty. Si pripravená vstupiť, do diablovej diery?" šepkala som si pre seba s istotou. Nadýchla som a vydýchla, otvorila nemotorne dvere a vystúpila z auta. Mama vyberala za ten čas veci zo zadných sedadiel, kde bol len môj vak a ten veľky nával kníh.
"Je tu krásne, že?" povzniesla a ani som sa nenazdala, do rúk mi strčila tie bláznivé knihy.
"Áno to je, myslím, že mi stačí jeden mesiac, aby som sa zbláznila." povzdychla som si.
"Michele, nedostala si sem štipendium len tak prenič, zanič. Je to česť študovať tu.Tvoj otec by bol rád, že ma takú inteligentnú a odvážnu dcéru, ako si ty." trúsila mi do ucha, až som mala chuť dať jej facku.
"Áno mami, máš naozaj pravdu, je to naozaj česť byť v súkromnej škole, plnej bifľošov s prachatými rodičmi...," zamračene sme sa na seba pozreli. "Jednoducho sem nezapadnem!" sklopila som zrak pri predstave nato.
"Je to deň ako iný, nemáš sa čoho obávať." uškrnula sa a v tom sa k nám priblížil nejaký mladík, ktorý vyzeral najmenej na 25, mal čierne strapaté vlasy a na sebe vyšednutý oblek. Jeho úsmev bol plný falošnosti a podobal sa tomu americkému, z telky. Podišiel k nám s úsmevom,"Smiem vám pomôcť madam?," pozrel na mňa žiadostivo, akoby mi tie knihy z rúk chcel vziať a s radosťou odniesť niekam preč. Stará mama nás učila, že v Anglicku netreba veriť nikomu.
"Kto ste?" vyhrkli sme s mamou naraz, až sme sa samé seba zľakli, no pomaly sme si zvykali, že máme rovnaké zmýšľanie.
"Som Francesco Dirac, pomocník a osobný sluha pána Derecka Frank Powella, požiadal ma aby som vám pomohol s vašou batožinou, pretože obidvaja sme zbadali, že to nezvládate." to sme sa na seba s mamou udivene pozreli a popod nos sa zasmiali zo smiešneho prízvuku tohto muža.
"Kto je ten Dereck Frank Powell?" spýtala som sa a zadržiavala smiech z jeho grimasy, ktorá mu naskočila v momente, keď som mu túto otázku položila. Podvihol obočie, nadýchol sa s tým,že začne básniť o svojom 'pánovi', no v tom ho mama zastavila, pretože tiež nemohla dlho udržiavať smiech. "Tuna môžete vziať tie knihy, aj tú batožinu. Vyzeráte byť silný," podala mu z mojich rúk knihy, ktoré sa mu vošli do jednej ruky, do druhej ruky mu podala môj najťažší kufor, ktorý som si sem vzala. Vyzeral vydesene, no keď sme si to obe všimli, zatváril sa machrovsky. "A kam to bude?," to som sa uvoľnene pozrela na lístoček, kde bolo číslo mojej izby. "Budova tri, druhé poschodie, izba 357" prečítala som a milo sa na neho usmiala. Ten na mňa len vygúlil oči, bez ďalších slov prikývol a vybral sa smerom k budovám.
"Teda milý ten Dereck," pozrela na mňa mama s úškrnom a ja som sa len jemne začervenala, aj keď neviem prečo. Vzali sme zvyšnú batožinu a podišli do budovy v strede, ktorá sa výšila svojim veľkým ozdobeným vchodom a tlačúcimi sa deckami i dospelými dovnútra. Nahlas som si vydýchla a sklopila zrak s istou dávkou strachu, šťastia a paniky, čo sa bude diať ďalej...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nevědomá nevědomá | Web | 16. ledna 2009 v 17:33 | Reagovat

Píšeš tak nádherně.

ZÁVIST ˇˇ

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama