Leden 2009

Diablova diera XIII.

31. ledna 2009 v 21:17 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Sama vstúpiť do lesa? Nieje to nebezpečné?" ozvalo sa za mnou, až som sebou mykla strachom. Bol to chlapčenský hrubý - povedomý - hlas.
"Čo chceš?" prevrátila som oči, keď som sa otočila a zbadala HO tam. Dereck sa opieral o strom a na perách sa mu niesol viťazoslávny úsmev.
"Chcel som sa s tebou len osamote porozprávať. Hoci tu osamote niesme, ale aspoň trochu viac od ostatných...," pozrel sa smerom k škole. Príde mi divné, že sa so mnou chce rozprávať - 'osamote', akoby sme včera v izbe sami neboli, stále ho nechápem.
"Prečo sa chceš rozprávať práve so mnou?" Nadvihla som prekvapene obočie.
"Pretože sa na mňa hneváš a mám z toho zlý pocit. Nechcel som ťa včera rozzúriť," uprene na mňa hľadel, akoby to myslel vážne.
"Ha-ha. Veľmi komické, len si zo mňa uťahuj ďalej, mne to je už aj tak všetko jedno...," posadila som sa na zem pri strome, bez toho aby som uvažovala či je to mokré alebo nie. Nemala som chuť stáť a dívať sa na neho ako mi klame do očí. "Úprimne... Čo odo mňa očakávaš?" Dívala som sa před seba a nemotorne ho sledovala jedným očkom. Ten zo mňa nespustil oči a akoby to tu poznal naspamäť prekročil pár konárov a posadil sa oproti mne.
"Čo od teba očakávam...?" Pozrel na mňa akoby sa pýtal sám seba. Možno nevedel odpoveď.
"Inak by si to všetko predsa nerobil, nie? Alebo si si takto opantal každé dievča? Preto po tebe každa tak horlivo túži?," zamračila som sa na neho. Chcela som aby mi konečne podal normálnu odpoveď. Žiadne výhovorky a prázdne otázniky vysiace vo vzduchu. Nemala som silu, skrývať v sebe všetko čo som mala na srdci.

Diablova diera XII.

30. ledna 2009 v 10:57 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
Keď sme obe dojedli, vyšli sme z jedálne na chodbu pred ňou. Vynímali sa tam asi tri automaty na kávu a jeden na skladkosti. Rodičia museli byť naozaj štedrí, keď rátam našu bývalu školu, kde bol jeden jediný a ten bol pokazený a rozobratý na framforce - mali sme ozaj šikovných technikov.
"Akú hodinu máš teraz?," spýtala sa ma a s radosťou si zakusila do jablka.
"No ja mám teraz dve voľné, takže by som sa chcela ísť prejsť a spoznať to tu," hrala som sa so svojim jablkom. Bolo neuveriteľne lesklé a zdravej červenej farby. Zrejme mu žiaden červík nehrozil.
"Tebe sa teda žije, ja som to šťastie mala ráno, prvá voľná - aspoň som si pospala a moje unavené kruhy pod očami zmizli," odfrkla si. "Aspoň, že tu nieje ten parazit...," pošepla a poobzerala sa vôkol seba, akoby nás niekto špehoval. Boli sme vo veľkej chodbe, vedúcej do malých tried a toaliet. Takmer na každom kroku nás osvetlovalo obrovské okno s krásne vytesanými rámami. Vyzeralo to tu ako na hrade, alebo v starom chráme. Fascinovalo ma to tu.
"Aký parazit?," reagovala som spomalene. Obe sme zastavili a počuli ako sa k nám rýchlym krokom rúti ryšavý chlapec. "Tento parazit..," zamumľala Nicole potichu a chytila ma za ruku, aby nenápadne ukázala na Stevena Mesengera, ktorý k nám s úsmevom na tvári bežal. Vyzeral ako Forest Gump, keby nemal ryšavé vlasy.

Diablova diera XI.

23. ledna 2009 v 23:34 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Dobré ráno, som slečna Anglová, budem vás učiť biológiu v tomto školskom roku," predstavila sa nám a napísala svoje meno na tabuľu, ktorá bola - ako v každej triede - za ňou. Jej štíhla postava sa mi strácala z dohľadu, takže som radšej pozorovala jej krásnu tvár.
"Myslím, že tu mám váš zoznam, ale bola by som radšej, keby ste sa mi predstavili," milo sa usmiala a tak sme sa začali predstavovať. Trvalo to asi 15 minút a ani raz sa nezamračila.
"Teresa Nursová chýba?," povytiahla obočie a tak trochu sa vystrašene poobzerala po triede. Vtedy som si všimla, že Ilona začala byť napätá. Nikto sa však neozýval, tak si zapísala, že tu nieje a úsmev sa jej vytratil z tváre. Ďalej som si to však nevšímala a naplno sme začali hodinu. Biológiu som mala rada, vždy sa tu dialo niečo zaujímave a kto by už nemal rád prírodu?
Celé dve hodiny biológie Ilona mlčala a profesorka Anglová bola mrzutá. Nechápala som prečo, keď mi obe prišli hrozne optimistické, no snažila som nezaoberať sa tým. Keď zazvonilo, Ilona mi povedala len ahoj a zmizla aby dohonila profesorku Anglovú. Tá akoby na ňu vyčkávala pri dverách a spoločne sa rozprávali schádzajúc tak schodmi dole, do veľkej hali. Odložila som si knihy do vaku a šla na ďalšiu hodinu - Geografiu. Našťastie to bolo o triedu ďalej, takže som zase nemusela ísť tými schodmi. Bola som tam ako prvá a posadila sa znovu do poslednej lavice. Vyložila som si knihy a obzerala si triedu. Všade bola samá mapa, obrovské staré glóbusy a všetko, čo mňa ani nezaujímalo, ale nerobilo mi to problémy. Neskôr prišli aj ostatní, no bolo ich len pár, takže som sedela sama. Hodinu sme začali skôr. Hodina bola dostatočne nudná. Čakala ma už len fyzika a mohla som si odísť 'užívať' si voľné hodiny. Fyziku sme mali v inej budove, takže som znovu musela schádzať tie obrovské schody a bežať tak do budovy, ktorá bola vedľa chemickej. Tam som našťastie zbadala Nicole, ktorá na mňa zrejme vyčkávala. Sedela v poslednej lavici a v triede bola samotná. Zrejme už nechcela riskovať ďalšie meškanie.

Diablova diera X.

22. ledna 2009 v 18:13 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Nemôžem uveriť, že je tak... tak povýšenecký," prefrkla som si popod nos a ľahla si. Kto mu má rozumieť? Kto ho má chápať?
"Zabudla si na môj šarm... Ľudia sú nepochopiteľní. Zviera ťa zvedavosť a túžba vedieť, či sa mi páčiš...," šepkala som si ironicky a tvár si položila na jemný červený vankúš. Pozrela som von oknom, kde ešte stále pršalo a ďalej rozmýšľala. Nakoniec som to všetko hodila za hlavu a únavou z prvého dňa v škole, som zaspala. Snívalo sa mi o hriechoch. Siedmych smrteľných hriechoch. A všetky som vykonávala ja a sprevádzal ma Dereck. Nechápala som tomu, no pri hneve, lakomstve, lenivosti, márnivosti, nenásytnosti, závisti i žiadostivosti bol pri mne a pevne ma držal za ruku, akoby to so mnou prežíval. Keď som mu pozrela do tváre, jeho oči neboli svetlomodré, ale nasýtené čiernou farbou. Stále sa smial a mne sa liali slzy. Zrazu sme sa vynorili v tme,kde sme videli len neznáme tváre - tváre bez očí, ktoré mi naháňali strach. Keď sa tváre približovali, zjavili sa pod nami plamene a ja som strachom vykríkla.
"Hej Michele... vstávaj," počula som odniekiaľ hlas, čo ma prinútilo otvoriť oči a zazrela Derecka, sediaceho na posteli, ako sa nado mnou skláňa a drží ma za ruku. Dýchala som akoby mi išlo o život. Čo najrýchlejšie som ruku od neho odtiahla a položila si ju na svoju hruď, aby som prestala tak zbesene dýchať. "Kričala si, akoby horelo, zľakli sme sa," pozoroval ma vydeseným pohľadom a všimla som si, že za nim stojí unavený Jason, ktorý bol ako neprítomný. Nemohla som spomaliť svoj dych.
"Kričala som?," nadvihla som obočie akoby ma to prekvapilo.

Diablova diera IX.

19. ledna 2009 v 22:06 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
Keď sa konečne skončilo vyučovanie, každý sa šiel venovať svojim aktivitám - napr. hodiny gytary, šport, alebo obyčajná knihovňa, kde sa vraj zmestí aj celá škola, taká je obrovská. Znovu sa rozpršalo. Vzala som si svoje veci a s veľkou nechuťou, v stálom zamýšľaní nad Dereckovými slovami, som sa premiestnila do hlavnej budovy, kadiaľ som cez chodbu prešla k budove chémie a tamadiaľ zas do našej budovy. Vyliezla som na druhé poschodie a odomkla izbu. Každý z našej izby dostal kľúč, aby to tu nikto nevykradol, keby ju náhodou jeden z nás nechal otvorenú. Odomkla som a vydýchla si keď som zistila, že tu ešte nik není. Hodila som vlhký vak na zem, prestrapatila si mokré vlasy a zamierila si to do svojej komôrky, kde som vytiahla všetke potrebné veci na osprchovanie. Zamkla som sa do kúpeľne a rozplívala sa nad teplou vodou, ktorá mnou stekala.
Nedalo mi to nerozmýšľať nad tou vetou. Času bude dosť, skôr než prídeš na to, že vyzeráš ako mladý anjel, ktorý našťastie neprežil žiadnu zrážku s autobusom. Neopísateľne drzé. Urážka to teda nebola, vyznelo by to inak. Keby to bol kompliment, nespomenul by tam ten autobus. Je to bláznivé.

Diablova diera VIII.

18. ledna 2009 v 16:27 | Swoonie |  2.Mladý anjel
Zahľadela som mu do jeho očí, ktoré už boli tmavo-modré a sfarbovali sa do siva. Odvážila som sa povedať mu pravdu. Vyšli sme na dvor, kde už konečne prestalo pršať, aby sme prešli do budovy, kde sa nachádza telocvičňa.
"Nie nerozmýšľala som nad tebou...," prehltla som a pozorne pozorovala jeho výraz tváre. Presúvali sme sa po mokrom chodníku a šliapali po mlákach, čo nám ani nevadilo. Príjemne pofukovalo a Dereckove vlasy sa jemne vlnili vo vánku vetra. Bol to fascinujúci pohľad, priam neskutočný.
"Až keď som sa ťa dotkol, alebo inak povedané - až keď si mi pozrela do očí, však?," doberal si ma, akoby vedel čo sa mi včera odohrávalo v mysli. "Myslím to, že si na mňa myslela až potom, že?" doplnil sa.
"Hm," prikývla som a zahryzla si do spodnej pery, aby som prekonala svoju zahanbenosť.
"Tak vidíš, a otázky maš zodpovedané," usmial sa na mňa a vošli sme do ďalšej budovy, kde to páchlo potom a všeliakými inými vôňami.

Diablova diera VII.

16. ledna 2009 v 19:42 | Swoonie |  2.Mladý anjel
Vzali sme si obed a posadili sa k jedinému voľnému stolu pre štyroch, kde boli voľné ešte dva stoličky.
"Nechápem, ako môže byť tak kreatívna s vymýšľaním, že chodí s niekym takým ako je Dereck Frank Powell. Veď sa na neho pozri, je to to najkrajšie a najsexistickejšie, čo som v živote videla. Nepríde ti šialené, že sa dá dokopy s hromadou make-upu?" obe sme zazerali na Derecka s Jasonom, ktorý hľadali voľné miesto, aby sa v pokoji najedli.
"Podľa mňa by sme sa do toho nemali starať. Čo ak ho priťahujú práve také dievčatá?," odfrkla som a bez toho aby som poriadne hýbala perami som naďalej pozorovala krásneho Derecka. Prišlo mi to, akoby som ho pohľadom volala prisadnuť si k nám, a on akoby poslúchol. Mali to obaja namierené rovno k nám a mne sa akoby roztriasli nohy pod stolom, no snažila som sa to zakryť tým, že som si vopchala žemľu do úst a predychávala - hoc neviem aky to malo súvis. Cítila som sa ako 13-ročná.
"Teda idu k nám... Neverím, že s nimi môžeš byť v jednej izbe, bez toho aby si sa ich dotýkala...," neveriacky ich pozorovala a rýchlo pila svoju colu.
"Prestaň, radšej mlč...," kopla som do nej a nohy sa mi naďalej triasli. Tiež sa čudujem, že som si ho ráno nevšímala, a v triede taktiež. Akoby vôbec neexistoval, alebo akoby nebol až tak očarujúci na to aby ma až tak príliš zaujímal.
"Smieme si prisadnúť?," nahol sa k nám Jason a mal zrejme dobrú náladu.
"Samozrejme," posunuli sme sa trochu s Nicole k sebe, aby sa mohli posadiť Dereck s Jasonom.
"Vďaka, všetko je obsadené," posadil sa Dereck a s úsmevom na mňa hľadel. Mierne som sa začervenala a hrala sa s jedlom na tanieri.
"Ale keď si to vezmeš radšej by som sedel na zemi, ako pri Terese...," zamumľal Jason s plnymi ústami a pozrel vyčerpane na Teresu, ktorá sedela za jednym veľkým stolom so svojimi novými kamarátkami a nechutne sa dívala na jedlo. Dereck sa len pobavene pousmial a hral sa s vidličkou, zapichnutou v šťavnatom mäse.

Diablova diera VI.

16. ledna 2009 v 19:21 | Swoonie |  2.Mladý anjel
"Dobre ráno, ako ste sa vyspinkali?," ironicky sa na nás uškrnula a zasadla si za veľky stôl pred tabuľou v samotnom prede triedy. Vzala si nejakú knihu do rúk a očami si nás prerátala. Bola presná, až z nej šiel strach.
"Som profesorka Wulfranová, budem vás učiť Chémiu a Chemické Laboratórne Cvičenia, ktoré budete pravidelne robiť, každý mesiac," začala a ja som nemo počúvala. LCčka som nenávidela zo všetkého najviac, vždy som mala strach, že vďaka mne niečo vybuchne alebo vypustim do vzduchu nejaký nebezpečný plyn. Vždy som sa im vyhýbala ako sa len dalo odkedy ma zastihlo nešťastie.
"Kedy to bude tento mesiac?," spýtal sa s uškrnom Jason a každý na neho zazrel.
"Na konci tohto mesiaca," odfrkla a zahľadela sa na nás."Je vás iba 11, takže dvaja chýbajú!" vyhrkla náhle a každý sa na seba pozrel.
"Kedže sa navzájom nepoznáte, tak prečítam vaše mená a každý z vás sa postavý aby som ho videla," hovorila so štipkov zúrivosti a vstala od stola. Vzala si papier a pomalým krokom prechádzala triedou.

Diablova diera V.

16. ledna 2009 v 19:20 | Swoonie |  2.Mladý anjel
Ráno ma zobudil hlasitý budík, až som ľaknutím vyskočila z postele. Pretrela som si unavene oči a poobzerala sa okolo seba. Krása izby sa zmenila na prasačiareň, lepšie povedané všade boli porozhadzované moje veci, naozaj sa mi nechcelo upratať to. Nezamýšľala som sa nad tým a vzala si prvé, čo mi padlo do oka- čierne tričko, vyblednuté džíny a obzrela som si rozvrh na dnes. "Chémia, matematika, dvojhodinovka angličtiny a telesná," asi ma z toho klepne. Zo všetkého, čo nenávidieť môžem, je chémia a tou práve dnes začínam deň. Bez mumľania som si pohádzala knihy do čierneho vaku a vyšla som zo svojho brlohu. Pozrela som na Derecka a Jasona, ktorí si už vychystaní balili veci do tašky a keď ma zbadali len unavene zamávali.
"Ako si sa vyspala?," spýtal sa ma Jason. Ja som položila svoj vak na zem, obišla ich a zamierila si to rovno do kúpeľne. "V pohode... celkom. A vy?," umyla som si tvár a znovu zašla do svojej komôrky po zubnú pastu a kefku, aby som si vyčistila zuby. Dereck ma len pozoroval ako pobehujem hore dole.
"Otrasne, nemohol som zaspať," uškrnul sa na Jasona, ktorý skrýval smiech. Ja som si vyčistila zuby, hodila si svoje čierne vlasy do copu a zazerala som na seba do zrkadla. Ponaťahovala som svoju bledú tvár a prešla si dlaňou svoje zelené oči, aby som ich trochu rozžiarila a nepôsobili tak nevyspato. Myslím, že to vôbec nepomáhalo, ale robila som to tak každé ráno. Keď som spravila všetko- čo som brala za potrebu, vrátila som sa k tým dvom a vzala si svoj vak.

Diablova diera IV.

16. ledna 2009 v 19:18 | Swoonie |  1.Začiatok
Stále som pred nimi nehybne stála a obaja sa na mojom vymetenom pohľade zabávali. Myslím, že skočím z tohto okna. Druhé poschodie... myslím, že by mi to aj mohlo spôsobiť nejaké menšie zranenia, napríklad zlomená ruka, pre ktorú by ma nechali aspoň mesiac doma. Alebo si snáď obijem hlavu o nejaký múr, tuna, možno by mi to spôsobilo otras mozgu, alebo niečo podobné...
"Je nejaka vystrašená nemyslíš?," šepol Jason, Dereckovi, že som to počula i ja a vyviedlo ma to zo samovražedných myšlienok.
"A nemám byť prečo vystrašená? Som v izbe s dvomi chlapmi, nič lepšie sa mi stať naozaj nemohlo!," tlačili sa mi také malé slzy do očí, no naozaj som sa snažila potlačiť ich, aby som nebola za hlúpu kravu, ktorá sa rozplače pred dvoma machrujúcimi pubertiakmi, len preto, že je s nimi na izbe. Hoci rada by som za tú kravu bola...
"Aw. Ty si tá s tým štipkom, že?" zatváril sa vážne Jason, keď zbadal môj ozajstný vydesený výraz tváre, ktorý som nehodlala skryť.
"Áno som! A radšej by som niekde v hoteli umývala dlážku, ako toto...," otočila som sa k stene aby mi nevideli do tváre.Teraz som sa bála, že tie slzy nepotlačím a nervózne som si položila dlane na tvár, aby som to predýchala. Dereck s Jasonom sa na mňa dívali a na smiech už zrejme náladu nemali. Celou miestnosťou sa ozvalo desivé ticho, až kým som nepočula ako si jeden z nich niečo zafrflal.

Diablova diera III.

16. ledna 2009 v 19:16 | Swoonie |  1.Začiatok
Pomaly a celá vydesená som šla za všetkými tými ľuďmi, čo si vravia moji spolužiaci, no vyzerajú oveľa vyspelejšie, než na 17 rokov. Myslím, že bude naozaj ťažké zapadnúť sem, nikto sa tu zrejme už nezaoberá starými komiksmi a asi vôbec nie kreslením, alebo niečim podobným. Som jasný outsider!
Z deprimujúceho myslenia ma však prebrala chladná ruka na ramene, až so mnou poskočilo, tak som sa zľakla. Myslela som si, že idem posledná, no nejaké dievča bolo za mnou úplne posledné. "Ahoj, dúfam, že som ťa nevystrašila," hovorila dychtivo a jemne sa usmievala. Myslím, že keď nás rozdeľovali, medzi nami nebola, takže buď sa stratila alebo prišla dosť neskoro. "Ahoj, nie - je to v pohode," hoc ma vydesila na smrť, trochu klamstva nezaškodí. V tom dohnala môj krok úplne a všimla som si jej červeno-bledú tvár. Zrejme bežala, aby to tu stihla. Dychčala až kým sa jej neuľavilo a nenabrala ten správny uvoľnený dych.
"Dúfam, že ste tretia skupina, lebo ak nie som vo veľkom hajzli," vydýchla si a upravila si svoje červeno-čierne dlhé vlasy a rozopla bielu blúsku, na ktorej bola pripnutá ružová stužka.
"Áno sme, meškala si alebo...?" nedokončila som. Ani som nevedela čo tým 'alebo' chcem povedať. Jej krátka sukňa a hlboký výstrih naznačoval čosi iné, než som mala v mysli ako obyčajné meškanie. Priznám, že vyzerala ako taká malá slušná pobehlica.

Diablova diera II.

16. ledna 2009 v 19:15 | Swoonie |  1.Začiatok
Vošli sme do okrúhleho sálu, kde sme sa tlačili spoločne s ostatnými, až kým sme si nesadli na voľne miesta. Miestnosť bola obrovská, všade pred nami -kedže sme sedeli takmer úplne vzadu- boli stoličky a na nich plno ľudí, mami a otcovia so svojimi ratolesťami. Miestnosť bola vyzdobená obrazmi a luxusnými lampami. Strop sa vyvíjal v maľbách a tak trochu som sa cítila ako v kostole, no pôsobilo to nádhernym dojmom. Vpredu stál chlapík, čiernej pleti a naštvane sa na všetkých pozeral. Hneď som odhadla, že je to riaditeľ tejto školy. V tvári mal určitú zlosť a prial si aby to už skončilo, poskakoval z jednej nohy na druhú a nervózne si niečo mumľal. Za chlapíkom bol obrovský stôl a za nim sedelo kopec starších ľudí. Chvíľu to vyzeralo, akoby to bol žartík z Harryho Pottera, no nemali na sebe zvláštne uniformy, tak som túto myšlienku vypustila, že sú to obyčajní profesori. Zrazu sa riaditeľ postavil pred neďaleký mikrofón a trpezlivo po ňom poťukal prstom, aby si overil či funguje. Všetci v miestnosti upreli svoju pozornosť na neho a ja som zamrzla.
"Srdečne by som vás chcel privítať na Súkromnej strednej škole Eton a začiatku nového školského roku," odkašľal si. V tom príšernom tichu a v tejto veľkej miestnosti, to bolo počuť tri krát hlasnejšie, no pokračoval. "Vítam nových študentov, ktorí sa tu dostali vďaka štipendiu, ale taktiež i našich viacročných študentov, ktorí budu tento rok maturovať a..." pokračoval so svojimi bľabotami, no ja som ho už ďalej nezniesla vnímať. Zahľadela som sa na mamu, ktorá vyzerala rovnako znudene ako ja a snažila sa vnímať.

Diablova diera I.

15. ledna 2009 v 22:37 | Swoonie |  1.Začiatok
Deň.
Bol to deň ako všetky ostatné dni, hoc s malou iskrou nádeje, že to bude už o čosi iné. Malá iskra však nestačila...
Prešla som schodmi zanesená plným náručím kníh, a narazila som do človeka, ktorý sa podobal na môjho zlostného brata. Drgol do mňa celou svojou silou, až som sa takmer potkla a všetke knihy mi popadali. Našťastie som sa udržala o zábradlie a zlovestne na ňho zazrela.
"Ďakujem Joe." neveriacky som pokrútila hlavou, ako to berie bezočivo a ako rýchlo vedel v zlom čase zmiznúť do svojej izby. S výdychom som knihy začala zbierať a to už na mňa z obývačky volala mama, celá naštvaná.
"Michel pohni si, inak ťa z tej školy nadobro vyhodia a to ťa tam ešte nevideli!" stála pred poschodím, s jablkom a kľúčami v ruke a netrpezlivo sa hýbala.
"Počkaj, nech to všetko pozbieram," zamumľala som a neochotne som knihy zo zeme skladala na neďaleký stolík, aby som si ich mohla pevne vziať späť do náručia. "Keby mi aspoň niekto pomohol..." znovu som vydýchla, vzala si knihy a opatrne sa blížila k nervóznej mame.
"Je to tvoj prvý deň a nechcem aby to dopadlo zle. Nechcem aby si tam mala problémy a už vôbec nie, aby si meškala len kvôli týmto kravinám," nazúrene pochodovala a otvorila mi dvere, vedúce pred náš dom, kde sme mali auto. "Načo ti to všetko vlastne je?," pozrela na mňa a zamkla dvere domu, bez toho aby si všimla, že tam ostal jej syn Joe. Ja som stála pred autom a čakala pokiaľ mi otvorí dvere, nemala som chuť jej pripomínať, že Joe je ešte stále doma, nech sa neskôr vykričí na neho.

Kapitoly - Diablova diera

15. ledna 2009 v 22:29 | Swoonie |  Diablová diera

1.Začiatok

2.Mladý anjel

3.Veľky otáznik

4.Čierne krídla

5.Tisicročný život


Obsah príbehu:
17-ročná Michele Davnová začína pomerne úspešný deň na strednej internátnej škole, kde spozná nových priateľov a hlavne Derecka Franka Powella, s ktorým zdieľajú spoločnú izbu. Najprv to vyzerá na priateľstvo, no neskôr Michele o Dereckovi zistí fascinujúce veci, čo začne zmiznutím jeho bývalej priateľky Teresy. Dereck sa celý 'život' snažil zachovať svoj pôvod tajomstvom, no pred Michele sa odhalil. Obaja do seba zahľadený, prekračujú všetke hranice nebezpečenstva, len aby ich zlo v škole neodtrhlo od seba...

Zrada

15. ledna 2009 v 22:15 | Swoonie |  Básne
Zaslepená vierou počuť nemôže,
pľúcami dychať sa snaží,
divadelnou scénou srdce premôže,
úsmevom každého zradí.

Zlodej prázdnej duše sa nazýva,
sľubom beznádejne koná,
prikrývkou nádeje ťa prikrýva,
zradnou láskou je plná.

Nevidiaci anjel ticho vraví,
sklonený nad jasným nebom,
trň v oku nenapraví,
srdce mať je jeho snom.
Výčitkami snaží sa bojovať,
zakaleným srdcom zlodeja umlčať,
celým srdcom snaží sa milovať,
bez iskry nádeje začiatok zdolať.

Pádom a vzopretím pred anjelom zlým,
kráľ bez lásky v malom srdci,
meč radosti zaženie ho tým,
čím bozk horký po líci.

Chladom odoženie sklamaných,
z tváre nádej jej zmizla odpustením,
klamať nechce oko obetovaných,
anjel trpí zabudnutím.

Rozbité kúsky duší,
časom hodín stratia sa,
dôvody zrady nikto netuší,
anjel a zlodej ľúbia sa.

Láskou k smrti

15. ledna 2009 v 22:13 | Swoonie |  Básne
Oči podliate krvou na mňa hľadia,
stojac pod smutnou vrbou nezvestne,
láskou strmou vlasy sa zlátia,
až kým k zemi neklesne.

Bolesť útoči na žiaľ pridlho,
krv sa rúti zo žil rýchlo,
svetom smrť otriasla ako žihadlo,
srdce od lásky vyschlo...