Diablova diera XX.

9. dubna 2009 v 19:01 | Swoonie |  5.Tisicročný život
Dereck sa nadýchol a po krátkej chvíli uvoľnene vydýchol. Stále sme sedeli na studenej zemi, držali sa za ruky a čakali na správnu chvíľu. Teda ja som čakala na správnu chvíľu. Chvíľu, keď konečne začne rozprávať a nezastaví sa, keď mi vysvetlí ten neznámy pojem, hoc sa od toho dalo očakávať, že ho nepochopím.
"Čítala si určite o padlých anjeloch, že?" Začal otázkou.
"Veľmi veľa, ale nevenovala som im toľkú pozornosť, vždy sa ma zmocnilo niečo realistickejšie, než boli... Anjeli..," odvetila som s nádychom. Bolo primitívne vysloviť to slovo, bez náznaku strachu, alebo prekvapenia. Bez toho, aby sa z toho človek nevydesil, že s jedným práve sedím na lúke a držím ho za ruku.
"Takže si na niečo také neverila a na mimozemšťanov áno?" pousmial sa.
"Prepáč, tí mimozemšťania boli pravdepobonejší než... ty," nemala som v úmysle vysloviť znovu to slovo.
"Čítala si o nás - možno aj o mne, takmer v každej knihe. Videla si to i v telke, bolo o tom natočených veľa dokumentárnych filmov a to ani nehovorím o samotnom Pápežovi a biblii, ktorí nás veľa krát spomínali. Bolo to tak ťažké uveriť tomu? Uveriť i tomu, že máš anjela strážneho, ktorý je z mäsa a kostí?" Zrazu sa rozhovoril až príliš a väčšina viet sa končila otázknikmi. Bola som vyvedená z miery natoľko, že som nechcela a ani nevedela odpovedať na jeho otázky.
"Verila som tomu, pokiaľ... Proste….," nemohla som to dopovedať. "Teraz tomu verím, nestačí? Sedíš tu so mnou, držím ťa za ruku, čo môže byť realistickejšie?"
 

Diablova diera IXX.

22. března 2009 v 12:42 | Swoonie |  4.Čierne krídla

Dereck si spokojne prisadol späť ku mne a zamyslel sa. Akoby nevedel či má prehovoriť alebo ďalej sa prechádzať na mieste. Napäto som čakala čo sa bude diať.
"Ja...," to sa z ničoho nič rozosmial a sadol si oproti mne. Smial sa sám sebe a ja som na neho nechápavo zazerala.
"Si v pohode?" Nadvihla som obočie. Vyzeral ako psychopat, mala som chuť sa mu vysmiať, ale nedokázala som to, pre vážnosť veci.
"Nie, ja niesom v pohode. Michele...Ja.." Znovu vstal a hneď na to sa posadil blízko mňa. Zadíval sa mi do očí a nestrácal komický úsmev. Zachechtala som sa, pretože som sa z tej usmievavej tváre, naozaj nemohla tváriť kyslo.
"Ty?" Nadýchla som sa netrpezlivo.
"Som anjel, Michele...," povedal rázne. Zasmiala som sa. Brala som to ako žart spätý s tým úsmevom.
"To si si mohol vymyslieť niečo lepšie...," uškrnula som sa. Nedalo sa tomu veriť.
"Padlý anjel," dodal a ja som stuhla. Smiech ma prešiel. Jeho vážny výraz tváre naznačoval, že nejde o žart a ani o výmysel. Obaja sme sa na seba mlčky dívali a mne sa roztriasli ruky. Nevedela som, či mu mám naozaj veriť, či si len vymýšľa a robí si zo mňa žarty, alebo mi vraví pravdu, čo naznačoval jeho vážny výraz tváre. Jeho belasé oči sa leskly pravdou, akoby vyronili jej slzu.
"Padlý anjel?" povedala som s výdychom a uhla pohľadom na svoje červené tenisky.
"Snažím sa, naozaj sa snažím získať si Božiu priazeň, ale...," krútil neveriacky hlavou, akoby som tomu rozumela.

Diablova diera XVIII.

16. března 2009 v 20:20 | Swoonie |  4.Čierne krídla
"Ako si ju užívaš kym ja spím?" nechápala som.
"Tým, že sa na teba dívam bez toho, aby som ti musel odpovedať na tvoje otázky a bez toho aby si sa dozvedela kto vlastne som a čo sa vtedy stalo," pozrel mi priamo do očí. Mala som pocit, že si ma opantá pohľadom, no nestalo sa. Jeho pohľad bol priam utešujúci a vážny. Srdce sa mi rozbúšilo, keď som si spomenula na sen, kde som ho zbadala vo svojej izbe. Zrejme to sen nebol.
"Ty si sa na mňa díval, keď som spala?" Zhlboka som dýchala.
"Bol to jediný spôsob ako nezabudnúť na tvoju tvár. Celý čas v triede som sa snažil, nedívať sa na teba. Nestretnúť sa s tvojim pohľadom," pousmial sa, akoby si na niečo spomenul. "Bolo to pre mňa to najťažšie, čo som v živote zažil. Viem, že keby sme sa na seba zadívali, musel by som k tebe prísť a ty by si mi kládla otázky. Neovládol by som sa a musel by som ti povedať pravdu. Pred všetkými tými obyčajnými ľuďmi," prisunul sa ešte bližšie. Srdce sa mi rozbúšilo väčšiou rýchlosťou ako predtým a cítila som na chrbte zimomriavky. Bála som sa, že sa celá napätím trasiem, no nebol žiaden náznak.
"Pravdu? Akú pravdu?" Nechápala som.
"Vidíš? Práve preto, som sa ti vyhýbal a chcel som aby si robila to isté." pohrával sa s kamienkom, ktorý mu vysel na krku.
"Ale ja sa ti nemôžem vyhýbať," akoby som stratila svoj kľudný hlas a vybuchla. "Chcem vedieť čo sa stalo a čo sa deje! Chcem vedieť kto si!"
 


Diablova diera XVII.

7. března 2009 v 18:13 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Bola sobota. Jeden z ďalších nudných dní, ktoré strávim v areály školy. Do lesa som sa ísť nepokúsila, no premýšľala som nad tým mnohokrát. No každý víkend buď pršalo, alebo vietor bol prisilný. Dnes ale bolo vonku krásne, na jesenný november až príliš krásne.
Vstala som z postele, navliekla na seba župan, ktorý mi nedávno poslala mama a vyšla zo svojej malej komôrky. Už som si zvykla, že tam nájdem len Jasona a po Dereckovy ani stopy. Vždy sa vyparil, aby sa naše pohľady nestretli, aby som mu nepoložila žiadnu z pripravených otázok, ktorých bolo stále viac. Mama mi našťastie telefonovala každú nedeľu. Bola vystrašená, keď som prvy víkend nemala náladu, chcela si prísť po mňa, aby mi tu neubližovali. Vedela, že sa tejto školy bojím, no keď som ju ubezpečila, že to tu je nakoniec fajn a našla som si kamarátku Nicole, bola oveľa pokojnejšia. Mesiace sa ťahali ako voda, no stále som nemohla zabudnúť na ten hlas, oči a ani slová. Snažila som sa však nemyslieť na to tak často, čo sa mi celkom darilo.
"Dobre ráno, dnes je krásne, však?" usmieval sa na mňa Jason z pohovky, ktorá bola pod oknom a na nohách mal položený notebook. Jeho oči, však od oného dňa stratili hnedú farbu a akoby tou 'chorobou' - ako to sám nazval -, úplne vybledol a úplne sa zmenil. Nebola som s ním až tak často, len keď ma prinútil rozprávať o Nicole, alebo byť s oboma. Celkom sa spriatelili a vec so Susan sa ľahko vyriešila tak, že ju jednoducho odmietol, keď to ona chcela - takže si to milá Susan vymyslela. Nechcel ju strápniť, tak o tom radšej mlčal. Nicole mi deň čo deň, vravela ako je do neho zamilovaná a Jason mi vravel to isté, ale ani jeden z nich nespravil prvý krok. Správali sa k sebe až priveľmi detinsky, občas však prekročili správanie dospelákov. Čo sa týka Ilony Powellovej, tá sa mi našťastie nevyhýbala ako Dereck. Mnohokrát som sa jej pýtala, či nevie čo sa s nim deje, no povedala, že je to jeho život a ona mu doň siahať nechce. Veľkú časť nášho rozhovoru naplňala biólogia a spoločna láska k prírode a zvieratám. Bála som sa rozoberať s ňou Derecka, takže otázky o ňom som jej kládla len raz za dva týždňe.

Diablova diera XVI.

27. února 2009 v 18:58 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Hodinu som bez slov zazerala do učebnice chémie, až som počula jemné cvaknutie dverí a zasvietenie svetla. Neskôr náhle šepkanie Jasona a celkom určite Derecka, ktorý syčal únaveným hlasom. Mala som sto chutí vraziť tam a spýtať sa ho, či to myslel naozaj vážne. No vedela som, že Jason sa do toho bude pliesť, tak som to nechala na náhodu, keď sa prihovorí on mne.
Ticho som počúvala dianie v izbe. Až sa nakoniec svetlo zhaslo, začula som len Jasonove zývnutie a zapnutie telky, ktorá svietila na celú izbu a bolo to zreteľne vidieť aj cez môj červeno-čierny záves.Bez ďalších úvah som sa zadívala von oknom, do čierneho lesa, s ktorým sa ešte stále pohrával vietor. Keby som tam nešla... Možno by sa nič z toho dnes nestalo. Keby som nebola tak zvedavá...
Uložila som si učebnice a ľahla si do vyhriatej posteľe. Chvíľu som sa dívala na odraz mesiaca v okne a neskôr som únavou z dnešného dňa zaspala. Žiaden zlý sen, žiadne myšlienky, znovu len tma, akoby som bola po smrti, bez akýchkoľvek snov.
Ráno bolo pomerne tiché. V izbe bol už len Jason, ktorý sa eštelen zobúdzal.
"Jason za 5 minút, nám začína chémia," oznámila som mu akoby sa nič nedialo, hodila som si vlasy do copu a vzala si vak na plecia.

Diablova diera XV.

26. února 2009 v 9:07 | Swoonie |  4.Čierne krídla
Dereck mlčal a vietor sa pohrával s našimi vlasmi. Bez pohnutie oka som sledovala jeho zamyslený výraz tváre. Hľadel na mňa rovnako.
"E.. ja.. ehm... Michele...," hľadal slová a nespúšťal zo mňa zrak. Zízala som do jeho očarujúco belasých očí a nechcelo sa mi uhnúť pohľadom. Mal tak nevinnú tvár, že som mala sto chutí ho po nej pohladiť a vlepiť mu naň jemný bozk. Snažila som sa však nemyslieť na to a čakala na odpoveď.
"Nerozumela som," odvetila som rázne a stále čakala. Dereck si vydýchol, uhol pohľadom z mojich očí na školu a vstal z lavičky.
"Bude lepšie ak si to necháš pre seba a do lesa už chodiť nebudeš. Alebo lepšie povedané, ak sa mi budeš vyhýbať," vzdychol a zostali sme hľadieť na seba s prázdnotou a mrzutosťou.
"Ha-ha. Ako sa ti mam vyhýbať, keď sme spolu v jednej izbe?" zatvárila som sa mierne urazene, ale zároveň nechápavo a stále si zvierala škrábnutu dlaň.
"Bolesť nevyliečiš... Zabudni na dnešok...," vzal mi ľavú ruku a otočil ju tak, aby videl na ranu na dlani. Bez slova mi po nej prešiel. Celým mojim telom prešli zimomriavky, akoby som na pár sekúnd úplne stuhla, úplne zamrzla. Cítila som sa ako v chladnom nebi a všetko okolo bolo krikľavo zelené a biele. Cítila som nieči dych na svojej dlani a bol neskutočne príjemny, aj keď s intezitou zlosti, bolesti, chladu, strachu a zatratenosti. Bol to priam neopísateľny pocit, pocit keď všetko krásne bolí.
Skôr než som si to všetko uvedomila, sedela som pritupene na lavičke pred školou, úplne samotná. Pozrela som sa na svoju dlaň, kde nebolo žiadne škrabnutie a ruka bola úplne čistá, akoby mi ju niekto vydrhol a nič sa mi nestalo. Derecka som nezahliadla nikde.
Bol to sen? Len úbohy sen alebo ozajstná skutočnosť? Pozrela som na svoje džíny, ktoré boli celé špinavé a to nasvedčovalo tomu, že to sen nebol. Ale ako mi zmizla tá rana? Kde je Dereck? Len predchvíľou tu bol a držal mi ruku a...

Naveky

25. února 2009 v 21:25 | Swoonie |  Jednodielne
Prechádzala sa samotná, šerím lesom, bez náznaku duše v nej ukrytej, bez akejkoľvek vášne či dávno stratenej lásky. Jemnými bledými rukami prechádzala kôrami stromov, ktoré boli tak pevné, že jej do dlaní vyrývali jemné jazvy a zanechávali na kôrach jej neznesiteľne sladkú, tmavo-červenú krv. Bielo-čierne šaty sa jej tiahli po zemi a so zlatými vlasmi sa jej pohrával jemný, nočný vánok. Mesiac, ktorý svietil tak jasne ako žiadne noci predtým, sa jej hlboko vnáral do jej čiernych očí. Slzy bolesti jej stekali chladnými, bledými lícami a dych, ktorý nebolo ani cítiť, sa jej každou sekundou zrýchľoval.
"Ak chceš odísť, nech to je na veky Jillian," ozval sa tajomný, mužný hlas z neznáma. Ľaknutím ňou jemne striaslo, no premohla svoj strach hlasným vydychnutím. Pred očami sa jej zjavil černastý vlk s jasne bledými očami. V okamihu, ako si svoje čiernej oči zakryla, sa vlk zmenil na mladého, dlhovlasého chlapca v bielej košeli a roztrhaných hnedých nohaviciach. Bol bosý a celý sa triasol od chladu, ktorý mu les doprial. Prešiel si silnou rukou, po čiernych lesklých vlasoch a z devy nespúšťal oči.
"Ak odídem, už ťa nezbadám vo svojich snoch a posteli. Ak neodídem, obaja sa stratíme z tejto zeme." Hlas sa jej triasol, akoby sa jej srdce zdesilo mladého chlapca.
"Dávno si vedela, že láska je zakázaná. Prečo si teda neprestala ľúbiť, keď sme sa ešte mohli zachrániť?" Ľahkým krokom k nej prikročil. V tom sa celým lesom ozval divoký brechot psov a jačanie zdatných mužov, ktorí sa vybrali na lov nadprirodzených bytostí, ktoré sa milovali viac, než milovali ľudskú krv či bezohľadné zabíjanie.
"Prečo si ma nedokázal zastaviť, keď bola potreba? Mohol si mi vytrhnúť srdce a premôcť tak svoju vášeň!" Deve vyhrkli ďalšie zbytočné slzy.
"Vytrhnuť srdce, ktoré bilo len pre mňa? Zriecť sa toho, čo mi bolo navždy súdené? Nikdy Jillian, nikdy!" Chlapec sa zamračil. Hluk a vreskot ľudí a psov, sa stále približoval k miestu, kde postávali a súcitne na seba hľadeli. Obaja vedeli, že dnešným dňom sa možno celý ich večný život skončí, že ich láska neprežije a ich srdcia spália nad ohňom chabých čarodejníc, ktoré im kedysi dávno pomáhali. Očakávali najhoršie z najhoršieho a ani netušili, akú moc a silu ich láska dokázala uchovať. Čo všetko by spolu dokázali zniesť. Len ďalší muž im bránil v tom, aby ich nesmrteľna láska naveky ochyrela. Len ten muž ich dokázal rozdeliť i napriek ich sile a láske.
"Uteč a zachráň sa William. Už našu lásku nespojíme. Radšej zomriem za nás oboch, než aby som niesla žiaľ v očiach, ktoré sa dívajú ako tvoje srdce horí v pekelnom ohni!" Obaja si previnile zazreli do očí. Chlapec sa k nej väčšmi priblížil a bez akýchkoľvek slov ju pevne chytil za jej chladnú doráňanú ruku, ktorá syčala bledou farbou. Jeho druhá ruka skončila na jej nádherne bledej tváry a jemne ju po nej hladila. Posmutnela viac než jej srdce dovoľovalo.
"Naša láska sa nikdy nestratí. Sľúbil som ti to!" Šepol. Obaja ztlmili svoj dych, keď začuli blízkosť a pach ľudskosti a zvierat, ktoré sa na nich každú chvíľu vrhnú a roztrhnú ich ako handry na márne kúsky.
"Prečo potom obviňuješ ma z lásky, ktorú som k tebe cítila, keď ty si ma miloval rovnako a obaja sme tomu nedokázali zabrániť?" Šepla a pomaly zatvárala oči, aby prestala cítiť tú sladkosť, ktorá sa jej stále väčšmi a väčšmi nahromadzovala do jej vysmädnutého krku, v ktorom ju neľudsky pálilo.
"Nieje čas na obvinenia. Odíď a nevracaj sa!" Zasyčal.
"Ak odídeš so mnou, až vtedy uverím tvojim slovám." Jemne pootvorila oči, aby mu mohla zahľadieť do tých jeho.
"Odísť na veky zatratenia alebo oddať sa ľudskemu bláznovstvu?" Položil si chlapec otázku.
"Ak nechceš, nerob to. Zomriem za teba, ak budeš chcieť!"
"Jedine ak by som zomrel s tvojou láskou Jillian..." Odmlčali sa.
Všade okolo nich sa rozostavali desiatky mužných chlapov s obrovskými psiskami, ktoré vrčali a z úst sa im penilo od zlosti. Chlapec i mladá deva ostali hľadieť na seba zamilovaným pohľadom, ktorý bohužiaľ neodradil náčelnika od toho, aby vydal rozkaz pustiť na oboch rozhnevaných, hladných psov.
"Milujem ťa!" Sykli si pre seba, zatvorili oči a divoké psiská sa na nich vrhli ako na čerstvé mäso, ktoré dostali na večeru. Neznesiteľný krik dievčaťa, ktoré kričalo od bolesti lásky k mladému chlapcovi sa navždy zapísalo do uší chlapov. Chlapec však dievčaťu nedokázal pustiť jej chladnú ruku, ktorú tak láskavo držal. Tak ani psy, ktoré mali zuby ba vybrúsené ich ruky nedokázali roztrhnúť. Z lásky tak ostali dve mladé srdcia, ktoré skončili v ohni čarodejníc, prekliatých silou večnosti. Od oného dňa, deň čo deň každý človek, čo stúpil do oného lesa bezohľadne zamilovaný, psiská ho roztrhali...

Diablova diera XIV.

7. února 2009 v 14:49 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Inak ako to vyzerá...," nahlas prehltol a neprestal sa dívať na nebo. "Myslím, že už by sme mali ísť," otočil sa na mňa, až som sa zdesila jeho tmavých očí, ktoré siahali do čiernej. Buď to bolo tým svetlom alebo sa jeho farba oči menila, ako sa jej zažiadalo.
"Ale ja tu chcem ešte ostať, nemám čo celú hodinu robiť," mrkla som na neho trochu rozčúlene. Znovu zazrel na nebo a potom rýchlo na mňa. Nechápala som o čo mu ide.
"Prosím Michele, vráťme sa do školy." Očami to akoby žiadal a tie znovu nabrali bledastú farbu.
"Nie. Ak chceš tak si choď, ja chcem len odpoveď a ostať tu! Je tu pekne...," stála som si za svojim.
Vzdychol a znovu na mňa pozrel žiadúcim pohľadom. "Nenechám ťa tu predsa samú, fúka silný vietor a môže sa ti niečo stať," presadil si pomedzi zuby, akoby chcel čo najskôr vypadnúť. Mala som pocit, že sa bojí lesa.
"Ty... sa bojíš byť v lese?," nadvihla som prekvapene obočie, keď som si všimla ako sa mu začina triasť ruka a jeho pohľad stále smeruje k nebu.
"Blázniš? Prestaň vymýšľať a poď!" Chytil ma svojou silou za ruku a potiahol ma tak silno, až sa mi z toho podlomili kolená, stratila som rovnováhu a spadla som rovno na nich. Vysieť mi ostala len ruka, ktorú mi pevne držal a nechcel pustiť, hoc videl, že som na zemi. No akoby to nevnímal a oči sa mu sfarbovali do čiernastej farby. Ruka sa mu začala triasť a jeho výraz tváre bol znepokujúci. Mala som z neho strach a kašľala som na to, či som celá špinavá a mokrá. Jeho tvár bola podobná jako v sne, keď nás pohltili plamene.

Diablova diera XIII.

31. ledna 2009 v 21:17 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Sama vstúpiť do lesa? Nieje to nebezpečné?" ozvalo sa za mnou, až som sebou mykla strachom. Bol to chlapčenský hrubý - povedomý - hlas.
"Čo chceš?" prevrátila som oči, keď som sa otočila a zbadala HO tam. Dereck sa opieral o strom a na perách sa mu niesol viťazoslávny úsmev.
"Chcel som sa s tebou len osamote porozprávať. Hoci tu osamote niesme, ale aspoň trochu viac od ostatných...," pozrel sa smerom k škole. Príde mi divné, že sa so mnou chce rozprávať - 'osamote', akoby sme včera v izbe sami neboli, stále ho nechápem.
"Prečo sa chceš rozprávať práve so mnou?" Nadvihla som prekvapene obočie.
"Pretože sa na mňa hneváš a mám z toho zlý pocit. Nechcel som ťa včera rozzúriť," uprene na mňa hľadel, akoby to myslel vážne.
"Ha-ha. Veľmi komické, len si zo mňa uťahuj ďalej, mne to je už aj tak všetko jedno...," posadila som sa na zem pri strome, bez toho aby som uvažovala či je to mokré alebo nie. Nemala som chuť stáť a dívať sa na neho ako mi klame do očí. "Úprimne... Čo odo mňa očakávaš?" Dívala som sa před seba a nemotorne ho sledovala jedným očkom. Ten zo mňa nespustil oči a akoby to tu poznal naspamäť prekročil pár konárov a posadil sa oproti mne.
"Čo od teba očakávam...?" Pozrel na mňa akoby sa pýtal sám seba. Možno nevedel odpoveď.
"Inak by si to všetko predsa nerobil, nie? Alebo si si takto opantal každé dievča? Preto po tebe každa tak horlivo túži?," zamračila som sa na neho. Chcela som aby mi konečne podal normálnu odpoveď. Žiadne výhovorky a prázdne otázniky vysiace vo vzduchu. Nemala som silu, skrývať v sebe všetko čo som mala na srdci.

Diablova diera XII.

30. ledna 2009 v 10:57 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
Keď sme obe dojedli, vyšli sme z jedálne na chodbu pred ňou. Vynímali sa tam asi tri automaty na kávu a jeden na skladkosti. Rodičia museli byť naozaj štedrí, keď rátam našu bývalu školu, kde bol jeden jediný a ten bol pokazený a rozobratý na framforce - mali sme ozaj šikovných technikov.
"Akú hodinu máš teraz?," spýtala sa ma a s radosťou si zakusila do jablka.
"No ja mám teraz dve voľné, takže by som sa chcela ísť prejsť a spoznať to tu," hrala som sa so svojim jablkom. Bolo neuveriteľne lesklé a zdravej červenej farby. Zrejme mu žiaden červík nehrozil.
"Tebe sa teda žije, ja som to šťastie mala ráno, prvá voľná - aspoň som si pospala a moje unavené kruhy pod očami zmizli," odfrkla si. "Aspoň, že tu nieje ten parazit...," pošepla a poobzerala sa vôkol seba, akoby nás niekto špehoval. Boli sme vo veľkej chodbe, vedúcej do malých tried a toaliet. Takmer na každom kroku nás osvetlovalo obrovské okno s krásne vytesanými rámami. Vyzeralo to tu ako na hrade, alebo v starom chráme. Fascinovalo ma to tu.
"Aký parazit?," reagovala som spomalene. Obe sme zastavili a počuli ako sa k nám rýchlym krokom rúti ryšavý chlapec. "Tento parazit..," zamumľala Nicole potichu a chytila ma za ruku, aby nenápadne ukázala na Stevena Mesengera, ktorý k nám s úsmevom na tvári bežal. Vyzeral ako Forest Gump, keby nemal ryšavé vlasy.

Diablova diera XI.

23. ledna 2009 v 23:34 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Dobré ráno, som slečna Anglová, budem vás učiť biológiu v tomto školskom roku," predstavila sa nám a napísala svoje meno na tabuľu, ktorá bola - ako v každej triede - za ňou. Jej štíhla postava sa mi strácala z dohľadu, takže som radšej pozorovala jej krásnu tvár.
"Myslím, že tu mám váš zoznam, ale bola by som radšej, keby ste sa mi predstavili," milo sa usmiala a tak sme sa začali predstavovať. Trvalo to asi 15 minút a ani raz sa nezamračila.
"Teresa Nursová chýba?," povytiahla obočie a tak trochu sa vystrašene poobzerala po triede. Vtedy som si všimla, že Ilona začala byť napätá. Nikto sa však neozýval, tak si zapísala, že tu nieje a úsmev sa jej vytratil z tváre. Ďalej som si to však nevšímala a naplno sme začali hodinu. Biológiu som mala rada, vždy sa tu dialo niečo zaujímave a kto by už nemal rád prírodu?
Celé dve hodiny biológie Ilona mlčala a profesorka Anglová bola mrzutá. Nechápala som prečo, keď mi obe prišli hrozne optimistické, no snažila som nezaoberať sa tým. Keď zazvonilo, Ilona mi povedala len ahoj a zmizla aby dohonila profesorku Anglovú. Tá akoby na ňu vyčkávala pri dverách a spoločne sa rozprávali schádzajúc tak schodmi dole, do veľkej hali. Odložila som si knihy do vaku a šla na ďalšiu hodinu - Geografiu. Našťastie to bolo o triedu ďalej, takže som zase nemusela ísť tými schodmi. Bola som tam ako prvá a posadila sa znovu do poslednej lavice. Vyložila som si knihy a obzerala si triedu. Všade bola samá mapa, obrovské staré glóbusy a všetko, čo mňa ani nezaujímalo, ale nerobilo mi to problémy. Neskôr prišli aj ostatní, no bolo ich len pár, takže som sedela sama. Hodinu sme začali skôr. Hodina bola dostatočne nudná. Čakala ma už len fyzika a mohla som si odísť 'užívať' si voľné hodiny. Fyziku sme mali v inej budove, takže som znovu musela schádzať tie obrovské schody a bežať tak do budovy, ktorá bola vedľa chemickej. Tam som našťastie zbadala Nicole, ktorá na mňa zrejme vyčkávala. Sedela v poslednej lavici a v triede bola samotná. Zrejme už nechcela riskovať ďalšie meškanie.

Diablova diera X.

22. ledna 2009 v 18:13 | Swoonie |  3.Veľky otáznik
"Nemôžem uveriť, že je tak... tak povýšenecký," prefrkla som si popod nos a ľahla si. Kto mu má rozumieť? Kto ho má chápať?
"Zabudla si na môj šarm... Ľudia sú nepochopiteľní. Zviera ťa zvedavosť a túžba vedieť, či sa mi páčiš...," šepkala som si ironicky a tvár si položila na jemný červený vankúš. Pozrela som von oknom, kde ešte stále pršalo a ďalej rozmýšľala. Nakoniec som to všetko hodila za hlavu a únavou z prvého dňa v škole, som zaspala. Snívalo sa mi o hriechoch. Siedmych smrteľných hriechoch. A všetky som vykonávala ja a sprevádzal ma Dereck. Nechápala som tomu, no pri hneve, lakomstve, lenivosti, márnivosti, nenásytnosti, závisti i žiadostivosti bol pri mne a pevne ma držal za ruku, akoby to so mnou prežíval. Keď som mu pozrela do tváre, jeho oči neboli svetlomodré, ale nasýtené čiernou farbou. Stále sa smial a mne sa liali slzy. Zrazu sme sa vynorili v tme,kde sme videli len neznáme tváre - tváre bez očí, ktoré mi naháňali strach. Keď sa tváre približovali, zjavili sa pod nami plamene a ja som strachom vykríkla.
"Hej Michele... vstávaj," počula som odniekiaľ hlas, čo ma prinútilo otvoriť oči a zazrela Derecka, sediaceho na posteli, ako sa nado mnou skláňa a drží ma za ruku. Dýchala som akoby mi išlo o život. Čo najrýchlejšie som ruku od neho odtiahla a položila si ju na svoju hruď, aby som prestala tak zbesene dýchať. "Kričala si, akoby horelo, zľakli sme sa," pozoroval ma vydeseným pohľadom a všimla som si, že za nim stojí unavený Jason, ktorý bol ako neprítomný. Nemohla som spomaliť svoj dych.
"Kričala som?," nadvihla som obočie akoby ma to prekvapilo.

Kam dál